Od tehto starého okamihu ubehlo už zopár rôčkov, hádam ale zo trinásť, a ja som opäť od maminy pýtala otcovu starú košeľu....Obdarila ma, tentokrát bielou, tiene, hluk áut, čvirikanie vtákov mi boli svedkami, že som v nej chcela síce zaspať, ale nemohla som....Uvedomila som si, ako ten život letí, aké som vtedy mala starosti, akurát, čo si obliecť a či som naučená....a možno ani to nie....teraz neviem, či som musela mať vyčesané copíky, a o odev som sa nestarala, alebo naopak :)
Túto noc, som na predošlú spomínala s úsmevom....Zrak uprený do okna nado mnou, snažila som sa vybaviť, alebo aspoň priblížiť v myšlienkach k podobe, vidiac v zrkadle seba, a vedľa mňa Andreja, ako asi bude vyzerať to naše bábo...Ako ten batôžtek vôbec budem vedieť opatrovať....či bude čertík, alebo tichučko v kočíčku ako hríbik....
Myšlienky ma moria, spánok neprichádza, pohladkám drahého a tíško mu závidím jeho chrapot....bábätko v bruško bubnuje, kope, hemží sa, nedá sa jej spať, rovnako ako mne....Začínam mať pocit, že je mi v tej tatovej košeli teplo, a že už nemám síl viac premýšľať.....Cez hlavu ju dávam dole, o pár minút prichádza pre mňa v týchto dňoch tak cenný spánok.................
