Milujem prírodu a potulky v nej..Nasávam z nej obrovskú energiu, mám pocit že som ktosi, cítim nadšenie a veľkú hruď, nádych...výdych...vtedy viem, že žijem...
Aby som mohla tieto krásne pocity vnímať, rozhodla som sa pre psíka, priateľa človeka..aby sme mohli spolu brázdiť dunajské ramená...Sára mala 3 mesiace, keď vstúpila po dlhom váhaní do môjho života..Tri krát som si kúpila vždy niečo iné, až potom naozaj Sáru...Jemné labky, zvedavé oči, ružový ňufák. Keď som ju uzrela, bála sa ma, a mne pripadala ako bastardík..ale je maďarská vyžla..
Prijatie Sáry do bytu bolo také...prirodzené..akoby sme to už dávno čakali...bolo to nenútené, nevnímajúce nič navyše..nič, čo by prekážalo, kvôli čomu treba ráno vstať, učiť ju základné povely..proste prišla...Vŕtam sa v spomienkach, ale nebadám, a nespomínam si na problémy s ňou, ani spojené s jej výchovou...Pravdaže ocikávala celý byt s figliarskym výrazom, ale po čase sa stal úkon pretrieť handrou podlahu rutinnou záležitosťou...
Mnohí sa ma doteraz pýtajú, či to bola dobrá voľba, správne rozhodnutie...Prečo psíka tak skoro, prečo do bytu, prečo radšej nechodím ulicami mesta, a neposedávam v bare...
Tá túžba mať ju, presne ju, vyžlu, hrdzavú vo mne prebývala dlho..len som to potláčala...chcela som ju pre práve tie spomínané prechádzky...túry...dlhé výlety...zber hríbov...beh na hrádzi...lov pri Dunaji...stanovačky, opekačky...preloziť všetky krásy v okolí Bratislavy...Karpaty, hrádzu, Devín....Záhorie...ale i Dunaj, ramená Dunaja...Rusovce, Čuňovo, Vojka...
Sára dostala domov...malé šťeňa z Myjavy, pestované medzi štyrmi stenami v kúpeľni, kde vykonávalo všetky potreby..Je priateľ. V podstate som jej dala život..poskytla domov, stravu, lásku...a nevzala som si pritom ani kúsok z toho môjho života..
Mnohí sa mýlia.
Sebci sa mýlia..
Mýlia sa tí, ktorí nemajú vzťah k prírode. Z našich kruhov, z kruhov psíčkarov vám každý prikývne na vetu : " kto nemá rád psov, nemôže mať rád ani ľudí "..
Sáru mám doma už takmer rok a pol. Vďaka nej som stále v pohybe, plánujem veľa výletov, prechodila som celú minulú jar aj leto v jej sprievode, po Karpatoch, Pekná cesta, Koliba, Biely Kríž, Malacky, Rusovce, Vojku...zákutia Dunaja...
Zo šteniatka vyrástol psík...priateľ človeka...môj priateľ, spoločník...Zbožňujem jej výskoky a výskot ktorým ma vždy doma víta...
Keď počúvam príbehy, ako si kto zadovážil šťeňa, a potom ho vyhodil do lesa, či na cestu ako prašivé vrece, dvíha sa mi žalúdok...je to obrovská nezodpovednosť...
Teraz Sára leží na svojom mieste. Opuchnuté krvavé viečka značia, že je unavená..Pomalými pohybmi sánkou žuje otcovu botu, a zaspáva...nenápadne však skúma môj pohľad..Nehanbím sa napísať, že ma sleduje všade. Pretože vyžla je spoločenský pes, vyžaduje nesmiernu pozornosť..Pri varení sedí pri kuchynskej linke, pri pozeraní TV leží na nohách, alebo aspoň pri papučiach...ale v blízkosti...Miluje pohyb, vodu, beh a hry..Som hrdá, že ju mám, že som ju zvádla, prijala, že je moja súčasť, že som sa ešte nikdy nepristihla pritom, že by som to rozhodnutie mať psa ľutovala........
