Pod dáždnikom

Nebojím sa pred sebou priznať, že som ako rozbuška. Stačí stisknúť tlačítko, stačí ma vytočiť, a už to ide... Vytáča ma, doslova ako špirálovitý twister na nebi, stáča ma do každej strany, keď cítim neúctu, nerešpekt...Keď sa nemôžem normálne nadýchnuť, pretože ma dusí more cudzích rúk. Keď mi v sánkach pulzuje od zúrivosti krv, srdce ide vyskočiť z hrude, prsty tancujú ako inštrumenty v operačnej sále.. Neviem sa zmieriť s tým, keď dospelý človek nedokáže akceptovať pocity druhých, keď zasahuje do súkromia iných, keď si nevie zastať rodina rodinu, vlastná krv, svoju vlastnú, kamarát kamaráta...žena muža, a naopak... Nedokážem sa dívať na to, keď sa šliape po pocitoch iných, keď sa ľudia súdia navzájom, hodnotia podľa výzoru. Keď vkĺzne vysoký, mohutný muž predo mňa do autobusu napriek tomu, že som tam stála prv, som žena, útla žena... Nerozumiem ľuďom, čo lepia počmárané perom nálepky po električkách, a podpisujú sa centrofixkou, umeleckými pseudonymami. Naozaj umelecké, pôsobivé, úchvatné, fenomenálne... Nemusím sa pozerať na dvoch, ktorí sa nahlas hádajú a osočujú sa tými najzverskejšími menami.. Neznášam všetky tie panské vozy, ktoré idúc ulicou nerešpektujú ostatných účastníkov premávky... Nemám potrebu sa dívať na matku, čo ide pod parou s kočíkom a trieska rukami po zadku svojich potomkov... Neznášam pretvárku...akoby vtedy zaťala riadna sekera na porcovanie Tura Domáceho.. Niekedy sa pýtam sama seba, čo tu vlastne robím, prečo sa ľudia menia, pretvárajú na akési hybridy, ktoré zabúdajú na ľudské duše, a dokážu bičovať okolo seba, ako toreádory? Bičujú gestami, vetami, pohľadmi... Vtedy ozaj...schovať sa pod dáždnik, a prečkať tú búrku, preglgnúť tú horkú slinu, veľkú guču tvoriacu sa v hrdle, dvihnúť sa, a kráčať vyrovnaný realitou, že iné to nebude ďalej............