Prestal existovať vzduch, voda, slnko, práca, kamaráti, pes, príbuzní. Všetko sa zlialo do jednej veľkej nepríčetnej hmly, bezduchovosti. Spánok ma naháňal, a naháňala som sama seba. Do bytu som chodila iba spávať, vždy náhliaca sa za Sárou. Štyri dni som prevracala, nehybná, bez života, myšlienok. A stále som skúšala, akoby som utiekla sama pred sebou. Napriek všetkým pokusom dokázať ostatným, že sa mi to podarí, nepodarilo. Smutná konštatácia, ale reálna. Nestačilo mi počuť jej prívetivý hlások cez telefón..Byt bol pre mňa hrobom tichosti, svet okolo cintorínom. Šmahnutím, plesknutím ruky o stôl, zmenila som sa z matky, na chodiacu katastrófu, ako hurikán, brala som okolo seba všetko čo sa dalo, a bičovala som tých, ktorí si to v konečnom dôsledku nezaslúžia...A sama seba sa pýtam, kedy som sa takto zmenila? Čo sa stalo s Ivanou, slušne vychovanou, vo vzore súdržnej rodiny? Kedy som takto zvlčela? Hanbím sa sama pred sebou, ako som to všetko zvládla, resp. totálne nezvládla!!!!! Celé tie dva týždne v znamení utrhnutého vagóna...Výčitky ma žerú, ako soľ červené víno z bieleho obrusu...
Utíchla som až po jej príchode....Chcela som strašne neplakať, keď som jej šla naproti, chcela som byť hrdinka, a celé uvítanie vydržať bez emocionálnych vystúpení. Už keď som otvárala vchodové dvere brány, glgala som jednu obrovskú guču v hrdle za druhou, treťou, ďalšou a ďalšou, poza strom, poza autá, až som ju zbadala, akoby som ju nevidela roky, alebo bola bez nej tisíce rokov. Sklamala ma moja zarytosť, hrdinstvo pokaždé, hrdosť, suverénnosť, tvrdohlavosť, srdce oblapilo mozog z plných síl, zaplavilo ho, zhltlo, a keď som ju už videla, a utekali sme si do náručia, nemohla som neplakať...Prišla mi taká krehká, vyjavená, prekvapená, pozerala na mňa, hladkala ma a nerozumela mojim slzám.. Celý deň mi skúmala tvár, stále mi hľadela do tváre, priamo do očí, akoby sa chcela opýtať : " maminka, a čo si tu bezo mňa robila?" Psychicky zomierala, znela by moja odpoveď, ale iba v mojom vnútri, ale znie tam aj v tejto chvíli..Celé tie dva týždne, to bol omyl mojej existencie.
Neskutočne mi chýbala...V každej chvíli, myšlienke, spomienke, v každej bunke môjho tela. Cítila som sa ako bez nôh a rúk, alebo srdca..
