Čaro, údiv, možno plač šťastia, podlomené kolená vo mne vyvolal práve monument „ Víťazný Oblúk „ alebo inak povedané L Arc de Triompf Etoile, krásna stavba, z vrchu vidno akoby hviezdu, ktorá udáva smer pre jednotlivé boulevardy...Na jeho samom vrchu sťaby statická elektrina, každý návštevník mal vlasy „ dupkom „ ...
Keďže sme mali možnosť byť v Paríži mesiac, obehali sme čo sa dalo.....s jednou náramne skvelou osobou, pištík vstaň a zatancuj si, opacha ! Ubytované sme boli v jednom moteli, odkiaľ sme mali hodnú cestu k metru, počas ktorej nám systematicky vyrážalo dych pri pohľade na chodník a okolie predmestia, kde naozaj nebola žiadna zeleň, viete si predstaviť všetkých tých ľudí, ktorí venčili psov. Viac ako veľa razy sa stalo, že oný „ zbytok „ ostal práve na tých svetlých chodníkoch...
Naša najskvelejšia trasa bola linka metra číslo 14, práve pre tie smiechy, ktoré nás v nej vždy zabíjali...Proste dve decentné baby, a vyťahujú z útrob kvalitných kostýmov, striedavo klobásu, s bábovkou....Samozrejme, že sme viac chodili Parížom, ako sme sa venovali škole...ale bola to zábava, voľnosť, sloboda....Slobodu ktorú snáď vypichujem v každom článku, mnohými metaforami....
Brázdili sme teda od mrku do svitu boulevardy francúzske, obdivovali sme pamiatky tohto mesta. Ďalšia ktorá nás upútala bola známa kovová konštrukcia, takmer 10 100 ton vážiaca, Eiffelova veža. Meria 324 metrov, ale na jej vrchol sme si netrúfli...Výšky nemusím...Táto veža bola uvedená do prevádzky v roku 1889 a bola a je symbolom Svetovej čestnosti...Niekedy by ma napadla myšlienka, akoby asi leteli zhora prázdne škrupinky od kinder vajíčka, naplnené kypriacim práškom.....
Päty po istom čase už naozaj ošúchané a unavené, zamierili sme si to do malej botanickej záhrady v centre mesta, jej meno už neviem, ale úžasné bolo fotiť bleskom veľké korytnačky, ktoré sa ani nepohli, ani nezažmurkali...Napriek tomu že pri odchode z Bratislavy u nás zúrila ešte zima, vonku v parku kvitli sirôtky, a tráva voňala mladosťou......
Samozrejme, navštívili sme aj svetoznámy cintorín Pére Lachaise, kde je pochovaný Jim Morrison, tam je atmosféra ako v malom meste, hroby sú akoby malé domčeky zo skál, sťaby malé chrámy...
Ďalšia zastávka bola priamo v centre mesta, v Mussee Du Louvre, kde je vystavený známy obraz Mony Lisy, od Leonarda da Vinciho. Existuje mnoho názorov a skrytých šifier, čo vlastne obraz znamená, a čo chcel maliar vlastne povedať...
Kúsok od Louvre, známy chrám, NOTRE DAME, vždy keď som do Paríža šla, vždy bol v rekonštrukcii, takže som nemala možnosť ho vidieť v plnej kráse, iba jeho pozdĺžne stavby, keď sme sa plavili po Seine okolo....Vždy nás napadol Quasimódo a viac sme nemuseli....hrbáč, ale s veľkým srdiečkom....
Segra, mesiac nám nestačil, aby sme ho celý prešli, narátali sme spolu vyše 87 pamiatok. Zabudla som na krásny kostol na vŕšku, Sacre Coeur, kde som prvý krát zbadala Indku, a kde som mala pocit, že v tom kostole naozaj niekde Boh je..
Pevne verím, že sa ešte „ raz „ stretneme v tomto úžasnom meste, a oslávime spolu svojich desať rokov najlepšieho kamarátstva...Lebo segra, nezabúdaj, že ty si tá, ktorá mi vždy pomohla v tých ozaj najťažších chvíľach môjho štartu do sveta dospelosti...Padla som síce na zem, ako sopľavý vtáčik z hniezda, vzala si všetku svoju silu, a dvihla si ma z tej zeme...Ďakujem Ti každý deň za všetkú tú ochotu pištík môj....
A nezabúdaj...In vino veritas, a Gaudeámus na Eiffelovej veži v roku 2009 !!!!!!!
