Vždy som okolo tej posteľky krúžila s láskou, a keď nespala v nej, spala vedľa mňa. Dnešným dňom nastali premeny v našom byte, Ninka dostala svoju prvú " veľkú", dospelácku posteľ, najprv sa zdráhala v nej spinkať, v tomto okamihu tam spokojne odfukuje. S ťažkým srdcom som zložila jej prvú, malú, detskú postieľku, a odniesla ju do pivnice. Musela som tento akt aktívne predýchať a urobiť tento krok rýchlo, pokým mi nezačne pracovať myseľ, spomienky a srdce. Som zvedavá, aká bude na oplátku moja prvá noc bez nej vedľa seba, alebo aspoň bez nej vedľa mojej postele, vo svojej maličkej. Asi by som chcela pretočiť čas, nosiť ju ešte v kočíku, ako ju pomaly púšťať do sveta reality a pripúšťať si, že rastie, že je to jedinečná, svojská osobnosť. Je mi z toho trošku ako matke smutno. Pred spaním sme sa rozprávali. Najprv rozprávočku, samozrejme, vymyslela som si ju narýchlo, potom o anjeličkoch, ostala som prekvapená, keď mi pritakala na oznamovaciu vetu : " každý máme svojho anjelička". Predspánkovú seansu sme ukončili debatou o tom, ako sa narodila, a aká bola maličká, a krásna a záverečnou vetou, že ľúbim iba ju a nikoho iného a že som iba jej...Sladko zaspinkala...Tak spinkaj srdiečko moje, v novej postieľke, som zvedavá, kedy sa prikradneš, alebo, čo mi povieš ráno :)
Krásne sníky Ninuška
