Napríklad osmanskej vláde stačilo na vyhladenie 1 500 000 Arménov veľmi málo. Dobrý plán, stratégia, silný žalúdok a žiadne svedomie. Všetko mali.
Svet si dnes pripomína túto tragickú udalosť. Ankara napriek všetkým faktom a dôkazom tradične protestuje.
Písal sa rok 1915 a mladoturecká vláda Osmanskej ríše doťahovala posledné detaily plánu vyvraždenia celého národa. V kuloároch a na straníckych kongresoch ho volali „konečné vyriešenie arménskej otázky“. Cieľom bolo zbaviť sa národa, ktorý, na rozdiel od Turkov, stáročia (od 9. storočia p.n.l.) obýval dané územie a vôľou osudu sa stal „cudzincom“ vo vlastnej domovine. Arméni, rovnako ako Gréci a ďalšie kresťanské národy, sa stali občanmi tretej kategórie. Ich práva boli maximálne obmedzené. Slovo niekoľkých kresťanov pred jedným Turkom neznamenalo na súde vôbec nič. Dokonca aj tí, čo zastupovali arménsku menšinu v parlamente, boli len formálne trpení a nemali veľké slovo.
Arméni znášali šikanu a vyvražďovanie ešte od čias sultána Abdula Hamida, ktorý vošiel do dejín s prívlastkom „krvavý“. Viac ako sto rokov platili za svoju kresťanskú identitu ťažkú daň. Zrazu však boli postavení pred najťažšiu skúšku – konvertovať na islam. Život by bol oveľa krajší, stačilo len splniť pár drobných formalít a mohli žiť slobodne... ako Turci. Lenže Arméni odmietli zradiť svoju vieru a zvolili si radšej smrť ako vzdanie sa Boha.
A tak prišiel 24. apríl 1915. Všetky detaily plánu na vyhladenie Arménov boli hotové, vláda spustila prvú fázu. Zatkla a bezdôvodne popravila 2345 významných arménskych osobností v Istanbule (vtedajšie hlavné mesto) a vyše 250 arménskych intelektuálov a miestnych lídrov v iných tureckých mestách.
Prečo začali nimi? Predstavovali totiž bezpečnostné riziko, mohli zorganizovať odpor proti pripravovanej genocíde a zmariť vyhladenie národa. Z rovnakého dôvodu boli odzbrojení a následne zabití všetci arménski vojaci slúžiaci v osmanskej armáde (Arméni žijúci v západnej časti Veľkého Arménska podmanenej Turkami sa stali osmanskými občanmi). Ešte predtým turecký minister vnútra Talaat paša vydal nariadenie, ktorým prinútil aj civilistov arménskeho pôvodu odovzdať všetky zbrane úradom.Mladí chlapci a muži boli povolaní na stavbu železnice a na ďalšie ťažké stavebné práce, počas ktorých boli postupne zlikvidovaní.
No a keď už národ (ženy, deti, starci) zostal bez svojich lídrov a mužov schopných postaviť sa na odpor, vláda spustila takzvané deportácie. V skutočnosti je deportácia veľmi slabé slovo. Príkaz osmanskej vlády znel jednoznačne – vyvraždiť všetkých Arménov žijúcich na území Osmanskej ríše.
Prežiť deportácie prakticky nebolo možné, pretože znamenali hádzanie zo skál, pálenie zaživa, topenie v šírom mori, zahnanie do jaskýň a udusenie splodinami ohňa zapáleného pred vchodom alebo tradičnejšie stínanie hláv, vyrezávanie bábätiek z brúch tehotných žien a množstvo ďalších spôsobov vrážd. Hlavne, aby sa šetrili náboje, keďže krajina bola vo vojne.
Turci počítali s tým, že vojnu vyhrajú a nikto sa neopováži vyčítať víťaznej mocnosti „pár popráv“. Paradoxom a iróniou osudu je, že vojnu prehrali, a napriek tomu za vyhladenie jeden a pol milióna ľudí sa vo väzení neocitol jediný človek.
Dodnes väčšina vlád sveta s Ankarou radšej koketuje a pred zločinom proti ľudskosti (za ktorý sa genocída z právneho hľadiska považuje) radšej zatvára oči. Bývalý prezident najsilnejšieho štátu George Bush otvorene požiadal kongres, aby nedráždil Ankaru rezolúciou o genocíde, a argumentoval pritom ekonomickými a vojenskými záujmami. História, fakty, pravda, právo a spravodlivosť mali ustúpiť na bok. Ustúpili aj pri jeho nástupcovi Barackovi Obamovi, ktorý Bushovi jeho postoj ešte ako senátor vyčítal. Ako a kto môže potom žiadať ostatné pokrytecké vlády, aby sa aspoň tvárili, že smrť nevinných obetí ich aspoň trochu trápi?
Aj vďaka tejto neprípustnej ľahostajnosti, vo svete i naďalej pokračujú vojny, vraždy, politické obchody, prenasledovanie kresťanov, ale aj vzostup extrémistických síl. Ľudia už čoraz menej veria „predajnému“ politickému establišmentu.
V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité gesto Andreja Danka, Belu Bugára a Tibora Mikuša, ktorí dnes nemlčali, prišli spolu s arménskym veľvyslancom, jeho kolegami z iných ambasád a slovenskými Arménmi k pomníku venovanému obetiamarménskej genocídy a uctili si pamiatku nevinných.
Dnes už, žiaľ, na pozretie sa pravde do oči treba mať politickú guráž, čo všetci prítomní rozhodne mali, vrátane Františka Mikloška, ktorý navrhol znenie rezolúcie NR SR uznávajúcej a odsúdzujúcej spáchanie arménskej genocídy schválenej 30. novembra 2004.
Fotografie: NR SR, Vahe Hovhannesjan, Viliam Ovsepian, Vahram Chuguryan, Internet
