Zmeny počasia sú bežnou súčasťou nášho života. Vždy boli a budú len pribúdať. Nikdy som úplne nerozumela tomu, prečo sa my ľudia sťažujeme aj na niečo, čo nedokážeme ovplyvniť. Nie šmahom ruky, nie z krátkodobého hľadiska.
A pritom je to predsa len výsledok nášho správania. Sťažujeme sa, keď nás v lete páli slnko i keď na jeseň prší, či v zime sneží. I vtedy, keď nás takéto zmeny neohrozujú na živote. Ohrozujú iba naše pohodlie.
Bláznivejšie počasie ako za sedem mesiacov strávených v Keni som nikdy nezažila.
Čo sa počasia týka, Keňa je fascinujúca. Uprostred krajiny vie byť poriadna zima. Taká, že spíte v termobielizni a hrubých ponožkách. Sú oblasti, kde prší a neprestane niekoľko dní, no i také, kde ani mráčik nezablúdi. Horko vás spaľuje desiatky, ba stovky dní.
Pobrežie Kene obmývané Indickým oceánom, môj domov, je prekrásne. Mangrovníkové lesy a pláže pokryté bielym pieskom. Kraby rôznych farieb a veľkostí, pomalé, smiešne vyzerajúce slimáky. Opice a vrany hašteriace sa o kusy odpadkov pod kokosovými palmami. Koralové útesy, tyrkysová teplá voda, ktorá vás sem-tam prekvapí studeným podmorským prúdom. Slaný vánok. Horúčavy. Dusno. Ako kde.
No niečo sa tu posledné desiatky rokov deje. Niečo, čo vykoľajilo krajinu a jej ľud z prirodzeného rytmu spolunažívania s prírodou, s počasím. Vidím to vlastnými očami. A predsa tu nepočuť toľko sťažností.
Zápisky z denníka
28. februára 2017 – Tráva na pobreží Kene je vyprahnutá. Stromy sú suché i chodníky pália. Kravy, kozy aj sliepky hľadajú kúsok tieňa, kde by sa ukryli. Sú vyziabnuté, slabé. Aj ľudia sú pomalí, šetria energiu. Slnko nás požiera. Čakáme na dážď.
15. marca 2017 – Po daždi zatiaľ ani stopy. Už tu mal byť, vravia domáci. Na priame slnko sa nik neopováži. Miestni pokojne odpočívajú pod palmami a mangovníkmi. Len čo vyjdem z domu, tečú zo mňa kvapky potu. Už ani nebicyklujem do práce. Cesta je pokrytá novým pieskom. Zapadám doň kolesami. Schyľuje sa k voľbám. Preto ktosi nanosil žeravý piesok do dedín. Vraj aby boli cesty lepšie. Páli na nohách. Nerozumiem tomu. Ani ľudia tomu nerozumejú.
30. marca 2017 – Už mesiac mi každé ráno cestou do práce miestne ženy vravievajú, že dážď čoskoro príde. „Mzungu (biely človek v kiswahilčine), neboj sa, neumrieš,“ smejú sa na mne. Príliš sa na ich pomery potím.
10. apríla 2017 – Nikoho už nebaví čakať na dážď. Dobytok hynie, nemá, čo by zjedol.
2. mája 2017 – Konečne prší. Ľudia, zvieratá i príroda ožívajú. Všetci sa radujeme.
6. mája 2017 – Prší celý deň.
7. mája 2017 – Neustále prší. Voda kreslí v piesku nebezpečné cestičky, zem sa tu i tam prepadáva. Autá i motorky s ňou bojujú. Po dlhých dažďoch prichádzajú hodiny tepla. Oblečenie sa rýchlo vysuší. Len tie komáre akosi nemiznú. Obyvatelia vo veľkom sadia plodiny. Žltá sa mení na zelenú.
8. mája 2017 – Od minulej noci neprestalo pršať. Pre hromobitie a silný dážď nemáme elektrinu ani doma, ani v práci. Internetový signál je veľmi slabý. Domov sa nedostanem. Prespávam v robote. Cesty sú zaliate vodou. Záplavy majú prvé obete na životoch. Deti aj ženy zobrala voda, na iných padla stena starej rozmočenej nemocnice. Po smiechu prišiel plač.
9. mája 2017 – Stále prší. Televízne správy hlásia osem mŕtvych a niekoľkých nezvestných v kraji Mombasa. Za pár hodín napadlo v priemere 235 mm zrážok. Niekde dokonca viac, inde menej. Po niektorých uliciach sa ľudia presúvajú na člnoch. Pribudol ďalší mŕtvy človek. Spadla na neho stena domu. Pazúry vody so sebou berú aj dobytok. Ľudia sú nešťastní.
10. mája 2017 – Najviac postihnuté sú kraje Kilifi a Mombasa. Stovky ľudí zostali bez domova. Odplavila ich voda. Desiatky škôl zatvorili. Trajekt nejazdí, hladina oceánu stúpla príliš vysoko. Niektoré lode dokonca prevalilo. Cesta z Mariakani do Kilifi je uzavretá. Most Mbogolo zaplavilo. Najhoršie sú na tom oblasti Kizingo, Runyu, Mikindani a Ganze. Ľudia rátajú škody na úrode. Budú vysoké.
Je september a v Keni je takpovediac zimné obdobie. Konečne by som mohla byť spokojná, že nastal čas podobný slovenskému letu. No nie som. Tak, ako slovenské leto sa tohto roku javilo netypicky a bláznivo - teploty klesali nadol a vyskakovali späť skôr, ako si človek zvykol - zima na kenskom pobreží je podľa mamy Esther podobná.
„Takúto zimu si už dávno nepamätám,“ hovorí mi so šatkou na krku pri šálke večerného čaju. Vietor je pomerne silný a večery sú chladné. Hoci cez deň vystúpia teploty na 30 stupňov Celzia, nezostávajú dlho. Z minúty na minútu je slnko preč. Čo sa stalo?
Miestni ľudia majú na to jednu jedinú odpoveď – Mabidiliko ya hali ya hewa yanafanyika. Klimatická zmena sa deje. Otázkou zostáva, ako sa s ňou vysporiadať.
Národná katastrofa
V Keni nie je klimatická zmena žiadnou novinkou. Zmenu klímy tu pozorujú už od roku 1981. Prejavuje sa najmä v obdobiach dažďov. Tie sú v krajine počas roka dve.
Prvé obdobie dažďov bývalo typické pre mesiace marec až máj. Posledné tri roky po sebe ale prichádzajú tieto dažde až v apríli či dokonca v máji. No problémom je, že v tomto mesiaci i skončia. Predlžuje sa tak sucho, ktoré zabíja nielen dobytok, ale aj ľudí. Dažde prichádzajú v silných intervaloch, no vo všeobecnosti sú nakoniec aj tak kratšie, ako tomu bývalo v minulosti. Na pobreží Kene zaznamenali za posledné tri roky pokles zrážok o 25 až 50 percent.
Druhé obdobie dažďov prichádzalo v októbri a končilo sa v decembri. V roku 2016 začalo pršať až v novembri a v tom istom mesiaci i prestalo. V dôsledku toho hladovalo v januári tohto roku v krajine viac ako tri milióny ľudí. A hlad úplne nezmizol do dnešného dňa.
Prezident Uhuru Kenyatta vyhlásil 10. februára sucho za národnú katastrofu a vláda vymedzila na zmiernenie jeho dopadu 11 miliárd kenských šilingov (viac ako 90 miliónov eur). V krajine vykopali desiatky vrtov na vodu, nainštalovali zachytávače dažďovej vody a postavili viac ako 50 priehrad. Ľudom rozdali balíky kukurice, ryže a múky, ale aj kusy dobytka. Environmentalisti stavbu priehrad bojkotovali, pretože tie môžu podľa nich prírode ešte viac uškodiť. Môžu zmeniť prirodzené toky riek.
To však nie sú dlhodobé ani účinné riešenia na boj s klimatickou zmenou. Najmä nie, ak predpovede klimatológov a meteorológov pre krajinu nie sú pozitívne. Keni predpovedajú extrémny nárast prudkých, no krátkodobých zrážok, nedostatok vlhkosti a predlžujúce sa obdobie sucha až do roku 2065. Do roku 2040 zas nárast teploty o 0,5 stupňa Celzia.
Klimatická zmena nie je jeden problém, tvorí ďalšie desiatky z nich
Zmena klímy nie je len environmentálny problém, ale aj problém, ktorý úzko súvisí so základnými ľudskými právami a potrebami. Keňu už trápi reťazec ťažkostí, ktoré majú veľa spoločného s narastajúcim suchom.
Zväčšuje sa vzdialenosť (z dvoch až na 15 kilometrov), ktorú musia ľudia denne prekonávať, aby pre seba a svoje rodiny nanosili pitnú vodu. Na cestách býva ráno pešia premávka, najmä žien, ktoré s prázdnymi vedrami a s deťmi obmotanými v šatkách na chrbte putujú za pitnou vodou. Medzi nimi sa motajú muži s veľkými káričkami plnými malých bandasiek.
Ak sa nie je čoho poriadne napiť, nemôžeme hovoriť ani o hygienických návykoch. Napríklad iba jedno percento ľudí žijúcich v najsuchších oblastiach krajiny má možnosť si denne umyť ruky. Koľkokrát denne si umyjete ruky vy? Ja aspoň sedemkrát.
Vysušujú sa prirodzené zdroje pitnej vody. Pastieri preto so svojím dobytkom migrujú k iným zdrojom. Dostávajú sa do konfliktu nielen sami medzi sebou, ale i s ochranármi divožijúcich zvierat, ktorých počet v Keni rapídne klesá. Pytliaci už dávno nie sú jediní, kto poľuje na divoké zvieratá. Privyrábajú si predajom sloních klov a kože iných zvierat na čiernom trhu.
Najmohutnejšie zastúpené zdroje obživy - poľnohospodárstvo a chov dobytka - trpia suchom najviac. Rastlinám sa nedarí, úrodná pôda sa mení na prach, nik nemá dostatok potravy. Dobytok chorľavie a hynie, ľudia, predovšetkým deti, trpia podvýživou.
To, čo sa nepatrí, ale...
V hlave sa mi vynára spomienka na štvoritú, na dedinské pomery bohatú svadbu, na ktorej sa podávalo chutné lokálne pilau z obrovských päťkilových hrncov. Takých, aké si určite pamätáte zo školskej kuchyne a k tomu štyri farebné torty. No spoza plota kostola sa z buše vynárali tváre detí z chudobnejšej štvrte. Boli hladné. Mzungu, hungry - hovorili mi. O pár minút neskôr už mama Esther oddeľovala od seba iné deti, ktoré sa medzi sebou hašterili o tanier pilau.
Cestou domov sa ma Esther opýtala: „Videla si tých úbohých ľudí, čo si porciu pilau strčili do tašky a prišli si po druhú? Že vraj ešte nejedli. To sa nepatrí.“ Nevidela som. Viem, že sa to nepatrí, ale...
Sucho má na stravovanie ľudí aj iný dopad. Ceny základných potravín v obchodoch stúpajú, v období sucha nie je ničoho dostatok. Ani choré a podvýživené zvieratá si nik nekúpi. To vedie k neistotám a krízam, ktoré priamo súvisia so zvýšenou kriminalitou.
Rodiny zapájajú do boja o prežitie čo najviac svojich členov. Deti tak prestávajú chodiť do školy. Hľadajú zdroje obživy ako lacné pracovné sily, pričom mnohé z nich ľahko zapadnú do bludného kruhu prostitúcie a drogového biznisu. S tým súvisí aj ich zraniteľnosť voči skorým sobášom, pôrodom či domácemu násiliu. Ohrozené sú v tomto prípade najmä mladé dievčatá.
Cieľom je prežiť. Bez ohľadu na dôsledky
Je to kolotoč, z ktorého sa ľudom samým nepodarí dostať von. Jedna štvrtina 45-miliónového obyvateľstva nemá žiadne vzdelanie, len polovica má základné a približne 23 percent stredné a vyššie vzdelanie. Prvým dvom skupinám chýbajú vedomosti a zručnosti na to, aby čelili zmenám udržateľným spôsobom a aby sa nestávali obeťami nevýhodného obchodu, ktorý prináša rýchle peniaze, no v skutočnosti z neho prosperuje niekto iný.
Tretia skupina sa borí s iným problémom. Kenský pracovný trh zíva prázdnotou. Nájsť si tu dnes prácu nie je vôbec jednoduché. Podľa štúdie, ktorú zverejnilo na svojej webovej stránke i kenské ministerstvo školstva, trvá jednotlivcovi v priemere päť rokov, kým sa stabilne zamestná. Univerzity produkujú ročne desaťtisíce vyškolených ľudí, väčšina z nich si však nenájde prácu vo svojom odbore.
Moji mladí priatelia z univerzity Egerton, ktorí v júni skončili bakalárske štúdium podmorskej biológie, sa k nám do organizácie vrátili opäť len ako dobrovoľníci. Zamestnať ich nemôžeme, nie sú na to financie. Chlapci zápasia i s tým, kde bývať a za akú cenu, aby sa denne vedeli i najesť. Na pobreží už oslovili niekoľko organizácií, ktoré sa venujú ochrane životného prostredia. Skúšali i projekty lokálnej vlády. Nikde pre nich nie sú miesta.
Keňania robia všetko pre to, aby prežili. Kto nie, však? Často to však robia na úkor životného prostredia, od ktorého sú závislí. Klčujú stromy, na uliciach a v riekach sa hromadí odpad, ktorý má mnoho spoločného nielen s aktivitami lokálnych obyvateľov, ale i s turizmom a priemyselnou výrobou. Posledné dve majú často v rukách nadnárodné korporácie, na ktoré miestni ľudia dosah nemajú.
Rýb v riekach a v oceáne ubúda pre masívny výlov, ale i pre chemické zmeny vody a jej okysľovanie v dôsledku emisií skleníkových plynov. Koraly blednú a zomierajú, ekosystémy sa rozpadajú. Zúfalí rybári na brehoch vodných tokov lovia i ryby, ktoré majú na telách vajíčka nových jedincov. Zákon takúto aktivitu zakazuje, je to trestný čin. Čo by ste ale urobili vy, ak by ste mali doma hladné deti a manželku, ktorá im nemá dať čo jesť?
Príroda sa nespamätáva ľahko z toho, koľko hladných kenských krkov ju potrebuje pre svoje prežitie. Od roku 1948 vzrástol počet obyvateľov z 5,4 milióna na takmer 45 miliónov obyvateľov. A rastie ďalej.
Riešenie v nedohľadne?
Kenský ľud čaká najbližšie mesiace a roky niekoľko ďalších skúšok a výziev. Ľudia sú hladní po zmene. Cítiť to počas prednášok pastora v kostole, kam občas zájdem s mamou Esther počúvať radostné spevy v starej kiswahilčine, vidieť na farmároch, na vodičoch boda boda (mototaxi), na mladých študentoch.
Hoci najdrahšie prezidentské voľby v histórii tejto krajiny z augusta tohto roku vyhral dosluhujúci prezident Uhuru Kenyatta, jeho opozičný kandidát Raila Odinga sa po voľbách odvolal na súd pre nezrovnalosti s výsledkami hlasovania. Súd voľby anuloval a Keňania prídu k hlasovacím urnám opäť v polovici októbra. Nikdy predtým sa takéto niečo v tejto krajine nestalo.
Moji kolegovia i miestni priatelia v malej reštaurácii neďaleko od môjho domova o tom často hĺbavo diskutujú pri šálke čierneho čaju s mliekom a dvoma lahodnými chapati. Nevieme, čo sa stane. Polemizujeme. "Je ešte dôležitá príslušnosť k tomu ktorému kmeňu, alebo musíme premýšľať nad tým, čo je dobré pre celú spoločnosť?" pýtajú sa samých seba.
Uhuru je podľa nich predstaviteľom korupcie tejto krajiny, no je synom prvého prezidenta, osloboditeľa Joma Kenyattu. Vážia si ho, aj ho nenávidia. Ako kde.
"Railovi to už trikrát nevyšlo, chce získať moc aspoň na nejaký čas. Ale je to zmena, preto budem voliť jeho," hovorí postarší muž s láskavou, vráskavou tvárou a cigaretou v ruke. Iní zase chcú, aby každé volebné obdobie vládol prezident z odlišného kmeňa, iba tak nastane v tejto krajine spravodlivosť pre všetkých.
Na politikov sa hnevajú
Na to, kto by mal vládnuť, má spoločnosť rôzne názory. Každá politická debata však takmer vždy skončí pri troch základných otázkach, ktoré ľudí spájajú, no nevedia si na ne odpovedať. Už nevedia, kedy je najlepší čas zasadiť plodiny, aby ich nezničilo predlžujúce sa sucho či prívalové dažde. Nevedia, čím kropiť pôdu, aby sa nemenila na prach. Už si ani nie sú istí, aké plodiny je v dnešných časoch najlepšie sadiť, aby nasýtili seba, svoje rodiny a dobytok, no aby i niečo predali. Ani jeden z kandidátov im vo svojich kampaniach odpovede neponúkol. Preto sa na politikov hnevajú.
Sedemdesiatpäť percent kenskej populácie priamo závisí od poľnohospodárstva a živočíšnej výroby. Tieto sektory sú klimatickými zmenami ohrozené najviac.
Vládne inštitúcie a ministerstvá, stovky neziskových medzinárodných organizácií a súkromný sektor podpisujú dohody a zmluvy o ochrane životného prostredia v Keni, začínajú nové projekty pre komunity, uzatvárajú staré. Kenská agenda 2030 a akčný plán na boj s klimatickými zmenami sľubujú dlhodobý rozvoj krajiny udržateľným smerom pre všetkých.
No je to sľub, ku ktorému by sme mali pristupovať zodpovedne všetci. Od jednotlivcov po vlády a štáty. Bez ohľadu na to, kto je našim prezidentom, premiérom či kráľom. Klimatická zmena je vážny problém, ktorý úzko súvisí s tým, ako žijeme a ako sa integrujeme vo svete. Záleží na tom, či si mango v Keni kúpim v supermarkete alebo na trhu od Dolores, aj na tom, či sa do práce odveziem motorkou alebo prejdem peši cez pole. Záleží na tom, či skupina dedinčanov vyklčuje všetky stromy, ktoré mi cestou do práce vytvárali príjemný chládok, no nevysadí nové.
Každý náš krok má na klimatickú zmenu efekt. Nielen na klimatickú zmenu v tejto krajine.
Keňa má dostatok analýz, dát a schopných ľudí na to, aby sa jej agendu podarilo plniť. Zákaz používania, výroby a dovozu plastových igelitiek bol tento rok výborný krok vpred. V obchodoch a na veľkých trhoviskách už vám ovocie ani chapati do plastového sáčku nezabalia. Od 28. augusta je to protizákonné a stíhateľné.
V malých kenských dedinkách, na okrajoch miest a v slumoch však alternatívu k plastovým taškám zatiaľ nemajú. Používajú ich naďalej.
Týchto ľudí je v Keni najviac. Sú to tí istí, ktorí klčujú stromy rad za radom, tí istí, ktorí lovia i ryby s vajíčkami nových jedincov. Tí, ktorí nepoznajú odpovede na svoje tri otázky, no predsa vedia, že mabidiliko ya hali ya hewa yanafanyika. Klimatická zmena sa deje.
