Humanitárnu situáciu v Pásme Gazy, ktorá po viac ako 650 dňoch konfliktu dosiahla katastrofálne rozmery, komentuje náš kolega, humanitárny pracovník a krízový koordinátor Marián Cehelník:
"Kolaps civilného života v Gaze nie je nešťastným vedľajším produktom vojny. Je to predvídateľný a priamy dôsledok konkrétnych vojenských stratégií a politických rozhodnutí, ktoré zničili infraštruktúru nevyhnutnú na prežitie a ochromili schopnosť medzinárodného spoločenstva poskytovať život zachraňujúcu pomoc."
The Guardian v posledných správach píše, že „takmer 800 ľudí bolo zabitých od konca mája, keď sa snažili dostať k potravinovej pomoci, často pri miestach GHF“. Čo sa podľa Teba musí zmeniť v systéme poskytovania pomoci?
Tieto úmrtia nie sú náhodné incidenty. Sú priamym dôsledkom zásadnej a nebezpečnej zmeny v systéme distribúcie pomoci. Aby sme pochopili, čo sa musí zmeniť, musíme najprv porovnať systém, ktorý fungoval, so systémom, ktorý ho nahradil a ktorý zlyháva so smrteľnými následkami.
Počas posledného prímeria ukázal humanitárny systém svoju funkčnosť a kapacitu. V priebehu iba 42 dní bolo doručených viac ako 8 000 kamiónov s potravinami prostredníctvom rozsiahlej siete približne 400 distribučných miest po celej Gaze. Tento systém, hoci čelil obrovským výzvam, bol postavený na desaťročiach skúseností a riadil sa základnými humanitárnymi princípmi: ľudskosťou, nestrannosťou, neutralitou a nezávislosťou. Jeho cieľom bolo dostať pomoc k čo najväčšiemu počtu ľudí čo najbezpečnejšie a najdôstojnejšie.
Od mája 2025 bol tento systém de facto nahradený novým modelom, ktorý je sústredený okolo takzvanej Gaza Humanitarian Foundation (GHF). Ide o súkromnú americkú entitu podporovanú Izraelom, ktorá radikálne zmenila spôsob distribúcie pomoci. Namiesto 400 distribučných bodov, ktoré boli rozptýlené v komunitách, GHF operuje len zo štyroch opevnených militarizovaných centier. Tieto centrá sa nachádzajú výlučne na juhu Gazy, často v tesnej blízkosti izraelských vojenských základní, a sú chránené súkromnými bezpečnostnými firmami.
Pozorovatelia opisujú tento systém ako „death trap“ (smrtiaca pasca). Hladujúci civilisti, oslabení a zúfalí, sú nútení celé hodiny putovať nebezpečným terénom a aktívnymi zónami konfliktu, aby sa dostali k týmto niekoľkým distribučným bodom. Tam čelia často násilnému a chaotickému súpereniu v oplotených areáloch. Dôkazy od očitých svedkov, amerických dodávateľov pracujúcich pre GHF a mediálne správy poukazujú na používanie ostrej munície, omračujúcich granátov a slzného plynu na kontrolu davu. (Denník Haaretz dokonca informoval, že vojaci IDF dostali rozkazy strieľať do neozbrojených davov, aby ich udržali ďalej od centier.) Tento nový model GHF teda predstavuje zásadné porušenie princípov, na ktorých stojí celá humanitárna práca a samotný dizajn systému je receptom na katastrofu.
Systém navrhnutý pre bezpečnosť by maximalizoval počet distribučných miest, aby sa znížila hustota davu a vzdialenosť cestovania. Model GHF robí presný opak, keď zredukoval 400 bodov na štyri. Systém navrhnutý pre dôstojnosť by využíval zavedené komunitné prístupy. Model GHF používa oplotené, militarizované priestory. Systém založený na humanitárnych princípoch by bol neutrálny, lebo humanitárna pomoc nesmie byť zneužívaná ako zbraň alebo nástroj kontroly. Musí byť poskytovaná výlučne na základe potrieb, bez akejkoľvek diskriminácie. Z toho vyplýva, že chaos, násilie a smrť nie sú náhodnými zlyhaniami systému, ale sú logickým dôsledkom jeho samotnej konštrukcie. Núti zúfalých ľudí do priestoru, ktorý sa stáva smrtiacou zónou.
Vieš definovať rozdielne potreby vnútri enklávy – medzi južnou časťou v blízkosti Rafahu a ťažko zasiahnutou severnou zónou?
Gaza nie je homogénny celok. Situácia na severe je diametrálne odlišná od situácie na juhu. Nejde však o dve oddelené krízy, ale o dve prepojené súčasti jednej stratégie, ktorá robí celú enklávu neobývateľnou.
Severná časť Pásma Gazy, vrátane mesta Gaza, je už mesiace z veľkej časti odrezaná od akejkoľvek pomoci a potreby tam majú existenčný charakter. Sme svedkami takmer úplného kolapsu všetkých systémov nevyhnutných pre život. Viac ako milión olivovníkov bolo vykorenených. Všetky pekárne podporované OSN sú zatvorené. Ľudia prežívajú na jednom nutrične chudobnom jedle denne, ak vôbec nejaké majú. Hladomor tu nie je hrozbou do budúcnosti - pre mnohých je to už prebiehajúca realita.
Juh, najmä oblasti okolo miest Chán Júnis a Rafah, čelí inej forme krízy. Stal sa útočiskom pre drvivú väčšinu z 1,9 milióna vnútorne vysídlených osôb v Gaze. Hustota obyvateľstva v niektorých oblastiach dosiahla nepredstaviteľných 48 000 ľudí na kilometer štvorcový. Toto extrémne preľudnenie priviedlo niekoľko zostávajúcich služieb za hranicu kolapsu. Dáta jasne ukazujú, že práve Rafah má najnižší prístup k bezpečnej pitnej vode (30 %), sanitácii (40 %) a elektrine (20 %) v celom Pásme Gazy. Dôvod je jednoduchý: infraštruktúra tejto oblasti nebola nikdy navrhnutá pre takýto počet ľudí. Dôsledkom je prudký nárast chorôb prenášaných vodou a zároveň obrovské sociálne napätie v dôsledku boja o extrémne obmedzené zdroje.
Kríza na juhu bola vytvorená zničením severu. Izraelské evakuačné príkazy systematicky tlačili obyvateľstvo na juh do stále sa zmenšujúcich tzv. „humanitárnych zón“, ktoré sú všetko iné, len nie humánne. Na severe sa krajina vyprázdňuje od ľudí a jej infraštruktúra (farmy, pekárne, studne) je systematicky ničená, čo znemožňuje návrat a zaisťuje dlhodobú závislosť a depriváciu. Na juhu je populácia stlačená do neudržateľnej hustoty, čo zaručuje kolaps sanitácie, zdravia a sociálneho poriadku zvnútra. Šíria sa tam choroby a chaos a to robí život neznesiteľným.
Rozdielne potreby teda nie sú náhodné. Sú to dvojaké výsledky stratégie, ktorá využíva izoláciu (na severe) aj hyper-koncentráciu (na juhu), aby urobila celé Pásmo Gazy neobývateľným.
Z najnovších OSN údajov vyplýva, že za posledné mesiace bolo presídlených viac ako 714 tisíc osôb. Vieš priblížiť, aké sú najväčšie výzvy pri pomoci v týchto častých zmenách lokality?
Toto číslo poukazuje na realitu neustáleho núteného pohybu, ktorý robí akúkoľvek zmysluplnú humanitárnu pomoc takmer nemožnou. Pre mnohé rodiny to nie je prvé, druhé, ani desiate vysídlenie. Sú rodiny, ktoré sa za posledných 20 mesiacov presťahovali viac ako 20-krát. To vytvára cyklus opakovaných potrieb. Rodiny často utekajú s prázdnymi rukami a zanechávajú za sebou práve tie veci, ktoré im boli poskytnuté ako pomoc – stany, prikrývky, kuchynské súpravy. Je to fluidné, chaotické a nepredvídateľné prostredie, v ktorom sú ľudia neustále na úteku a potreby sú nekonečné.
Nie je možné vybudovať stabilnú humanitárnu infraštruktúru – kliniku, vodný bod, komunitnú kuchyňu – pre populáciu, ktorá je neustále nútená sa presúvať. Čo je horšie, samotné evakuačné príkazy sa často zameriavajú na posledné zostávajúce centrá pomoci a civilného života. Napríklad evakuačný príkaz vydaný v júli pre východný Chán Júnis a Rafah zahŕňal 92 škôl, štyri zdravotnícke strediská, 14 kuchýň na varenie teplých jedál, hlavnú skládku odpadu a nemocnicu. To nie sú vedľajšie škody. Je to systematická likvidácia infraštruktúry potrebnej na prežitie.
Ono aj stratégia neustáleho, núteného vysídľovania je sama o sebe zbraňou. Je navrhnutá tak, aby zabránila stabilizácii akejkoľvek formy civilného života alebo organizovanej humanitárnej reakcie, čím sa urýchľuje sociálny kolaps a územie sa stáva neovládateľným a neobývateľným. Stabilita si vyžaduje pevné body: domov, školu, kliniku, komunitu. Politika opakovaných, rozsiahlych evakuačných príkazov systematicky tieto pevné body eliminuje. To bráni humanitárnym organizáciám budovať akúkoľvek udržateľnú infraštruktúru. Zároveň to ničí sociálnu súdržnosť, rozbíja rodinné a komunitné podporné siete, ktoré sú v kríze kľúčové pre odolnosť, pre prežitie. Výsledkom je stav riadeného chaosu. Atomizovaná, traumatizovaná a neustále sa pohybujúca populácia nemôže vytvoriť súdržnú občiansku spoločnosť. Tým sa dosahuje strategický cieľ urobiť oblasť v podstate neobývateľnou, ďaleko za hranicami fyzického zničenia budov.
Podľa Reuters je kritický nedostatok paliva s odkazom na to, že nemocnice ako Al Shifa prevádzkujú inkubátory na jednej generátorovej energii, umierajú predčasne narodené deti. Je tam nejaká priorita zásobovania pre zdravotnícky sektor v rámci logistiky, alebo čo má prioritu pri distribúcii?
Neexistuje žiadna zmysluplná prioritizácia paliva, pretože prakticky žiadne palivo na prioritizáciu neexistuje. To málo, čo sa do Gazy dostane, je len zlomok toho, čo je potrebné na každodennú prevádzku. Palivo poháňa odsoľovacie zariadenia, vodné čerpadlá a čistiarne odpadových vôd. Bez neho vodný systém takmer skolaboval a dodáva menej ako 5 % svojho predchádzajúceho objemu. Bez okamžitých a dostatočných dodávok paliva hrozí úplný kolaps humanitárnych operácií. Nemocnice nebudú operovať, sanitky sa nepohnú a systémy na čistenie vody sa zastavia, čo ešte viac vystaví ľudí epidémiám a hladu.
Je podľa teba ešte vôbec možné obnoviť civilný život v Pásme Gazy v priebehu najbližších rokov? Alebo hovoríme o generáciách, ktoré budú žiť v provizórnych podmienkach?
Áno, hovoríme o generáciách, ktoré budú žiť v provizórnych podmienkach, pokiaľ nedôjde k zásadnej politickej zmene. 100 % detí v Gaze nechodí do školy. Trpia katastrofálnou úrovňou psychickej traumy a rozsiahla podvýživa bude mať na ne doživotné kognitívne a vývojové následky. Zničenie vzdelávacieho systému znamená, že celá generácia je pripravená o budúcnosť. Zdravotnícky systém je v troskách. Ekonomika sa zmenšila o 83 %. Sociálna štruktúra, postavená na rodine a komunite, bola poškodená vysídľovaním. Obnovenie normálneho civilného života v najbližších rokoch nie je za súčasných podmienok možné, obyvatelia Gazy čelia generáciám života v provizórnych podmienkach.
Kto bude spravovať povojnovú Gazu? Kto bude financovať obnovu pásma po štvrtý alebo piatykrát, len aby bolo opäť zničené v ďalšom kole konfliktu? Bez trvalého prímeria a politického riešenia, ktoré prelomí tento cyklus násilia, je zmysluplná obnova ilúziou. Je nemožné stavať v prostredí bez správy vecí verejných a bezpečnosti. Preto je obnova v konečnom dôsledku politický akt.
Konflikt v Pásme Gazy trvá vyše 650 dní. Ako by mal znieť apel svetovej verejnosti či medzinárodným darcom?
Humanitárna katastrofa v Gaze nie je tragickým vedľajším účinkom vojny. Je priamym dôsledkom úmyselných rozhodnutí a metód vedenia vojny, ktoré zničili samotné základy života. Medzinárodný humanitárny systém má kapacity, zásoby a personál pripravený konať, ale nemôžeme pomôcť ľuďom, ku ktorým sa nedostaneme. Utrpenie v Gaze je výsledkom ľudských rozhodnutí a len prostredníctvom iných, lepších ľudských rozhodnutí sa môže skončiť. Okamžité a trvalé prímerie je základná podmienka. Bombardovanie a zabíjanie sa musí skončiť. Všetci rukojemníci musia byť prepustení. Bez prímeria je všetko ostatné bezvýznamné.
Všetky pozemné hraničné prechody musia byť otvorené na plnú kapacitu pre humanitárny aj komerčný tovar. Model GHF musí byť zrušený a systém pomoci pod vedením OSN, založený na základných humanitárnych princípoch, musí byť obnovený. Potrebné sú záruky bezpečnosti a slobody pohybu pre humanitárnych pracovníkov a civilistov.
Požadujeme, aby všetky strany tohto konfliktu dodržiavali medzinárodné humanitárne právo, ktoré vzniklo po skúsenostiach z minulých vojen práve preto, aby chránilo celé ľudstvo - každého z nás, ktorý sa ocitne v núdzi. Civilisti nie sú terče. Humanitárni pracovníci nie sú terče. Nemocnice nie sú bojiská. Hladovanie sa nesmie používať ako vojnová zbraň. Musí existovať zodpovednosť za páchané zločiny.
Fakty na záver
Pásmo Gazy je rozlohou veľké ako Bratislava a žije v ňom 2,1 milióna ľudí, z ktorých má polovica menej ako 18 rokov. https://www.reuters.com/world/middle-east/gaza-population-down-by-6-since-start-war-palestinian-statistics-bureau-2025-01-01/?utm_source=chatgpt.com
Od októbra 2023 bolo zabitých najmenej 57 680 Palestínčanov a ďalších 137 409 bolo zranených. (UNRWA Situation Report #179 on the Humanitarian Crisis in the Gaza Strip and the West Bank, including East Jerusalem, accessed July 15, 2025, https://www.unrwa.org/resources/reports/unrwa-situation-report-179-situation-gaza-strip-and-west-bank-including-east-jerusalem)
Približne 90 % populácie bolo vysídlených, mnohí z nich opakovane, a celá populácia 2,2 milióna ľudí čelí akútnej potravinovej neistote. (Crisis in Gaza: What to know and how to help | The IRC - International Rescue Committee, accessed July 15, 2025, https://www.rescue.org/crisis-in-gaza)
Od začiatku konfliktu bolo poškodených alebo zničených 92 percent všetkých obytných budov v Gaze – približne 436 000 domov a celkovo približne 60 % všetkých stavieb, 70 % sadov a záhrad a 68 % ciest.
