Už dva mesiace je mojím budčíkom ranné volanie k modlitbe, ozývajúce sa z neďalekej mešity. Do práce chodím okolo banánovej plantáže a po ceste sledujem východ slnka nad stredozemným morom. V “kancli” nemáme video vrátnika, ale víta ma echo “Teacher Zuzana!” ozývajúce sa z viacerých okien. Pracovný stôl a klávesnicu som vymenila za tabuľu a fixku, no a po večeroch nepozerám Netflix, ale ‘Old Mac Donald Had a Farm’.
Na pol roka sa zo mňa stala učiteľka. Prostredníctvom dobrovoľníckeho programu organizácie Človek v ohrození pracujem ako dobrovoľníčka vo vzdelávacom centre pre sýrskych utečencov v Libanone. Zriaďuje ho belgická mimovládna organizácia SB Overseas.
Počas dvoch mesiacov práce v utečeneckom centre som sa toho naučila veľmi veľa. Objavujem Blízky východ. Nikdy predtým som tu nebola. Učím sa po arabsky. Prvýkrát sa zbližujem s ľuďmi, ktorých život je poznačený mne nepredstaviteľnou traumou. A je ich veľmi veľa. Hoci ma v Libanone čakajú ešte štyri mesiace, už teraz je to pre mňa skvelá škola.
Pre vyše 1500 ľudí, ktorí už päť rokov žijú v zúfalých podmienkach utečeneckej ubytovne, je to, žiaľ, oveľa ťažšia škola života. Ouzai shelter sa nachádza v Saide, 30 kilometrov južne od Bejrútu. Štyristo detí tu vyrastá v nedostavanej budove, ktorá mala byť súkromnou univerzitou. V istom zmysle je táto budova predsa len univerzitou. Deti a mladí ľudia sa v nej deň čo deň učia, že výbuchy, krvou zaliate telá a každodenné pohreby nemusia byť jediným obsahom ich života. Môžu ho stráviť aj hrou na dvore, bez násilia a chaosu. Túto "školu života" sa snažíme dopĺňať a usmerňovať v neformálnom vzdelávacom centre, ktoré sa nachádza priamo v Ouzai shelter. Každý deň je otvorené pre vyše 350 detí, mladých ľudí a žien. Mojou úlohou je postupne vytvárať pre tieto deti školské prostredie. To im má pomôcť, aby jedného dňa získali všetky potrebné vedomosti a zručnosti na vystavanie svojej vojnou zničenej krajiny. Nemajú zostať “stratenou generáciou”. Majú sa stať generáciou vzdelaných mladých ľudí, ktorí sú jedinou nádejou na slušnú budúcnosť svojej krajiny.
Ouzai Shelter - domov pre 1500 ľudí
Od prvého dňa, keď som navštívila utečeneckú ubytovňu Ouzai shelter v Saide, ma toto miesto neprestáva fascinovať. V Ouzai býva 1500 ľudí, a je teda najväčšou ubytovňou tohto typu v Libanone. Samozrejme, stále sa tu nachádza mnoho utečeneckých táborov, kde bývajú desaťtisíce ľudí. Pod náporom utečeneckej krízy spôsobenej vojnou v Sýrii sa snažila libanonská vláda postupne obmedziť počet vznikajúcich utečeneckých táborov. Robili tak s cieľom znížiť bezpečnostné riziko, ktoré býva spojené s veľkými segregovanými komunitami.
V Libanone je registrovaných 1,1 milióna sýrskych utečencov. Podľa odhadov je však skutočný počet vyšší. Pri celkovej populácii 4,4 milióna to predstavuje 25-percentný nárast obyvateľstva. To je pre krajinu veľký nápor. V rokoch 2011 až 2012 sa do Ouazi začali sťahovať prvé rodiny. Vdýchli tak život hrubej stavbe, ktorá tu stála nedotknutá niekoľko rokov. Z nedostavanej univerzity sa tak stala "škola života" pre mnohých mladých ľudí.
To, čo na prvý pohľad vyzerá ako squat, ktorý niekto obsadil len prednedávnom, je v skutočnosti domov pre dve až tri menšie dediny z oblasti strednej Sýrie. Po ľavej strane susedí táto plne obsadená a životom pulzujúca hrubá stavba s novostavbou luxusnej, ale prázdnej nemocnice. Oproti sa zase nachádza priestranná a krásne vybavená škola. Obe tieto miesta sú pre naše deti v Ouzai však momentálne nedostupné.
Stratená generácia?
Denne pracujeme s 320 deťmi vo veku od 4 do 15 rokov, desiatkami adolescentov a tiež mužov a žien. Nechcem byť patetická, ale vzdelanie je pre nich nateraz jediným kľúčom k lepšej budúcnosti... Často sa hovorí o sýrskych deťoch, ktoré vyrastajú v utečeneckých táboroch, ako o stratenej generácii. Mnohí naši študenti majú v pamäti len Sýriu, kde výstrely a výbuchy dotvárali panorámu krajiny. Ak by náhodou na túto časť detstva zabudli, pripomenie im to pohľad na spolužiaka, ktorého ľavá strana tela je pokrytá jazvami od výbuchu. Alebo si jedného dňa len položia otázku, prečo ich sesternica vyrastala s nimi, a nie s jej rodičmi.
Ostatní študenti, tí mladší, zase vyrastajú s vedomím, že sú Sýrčania, no žiadnu hmatateľnú predstavu o svojej domovine nemajú. Narodili sa na mieste, kde je ich identita úzko prepojená s vylúčením na okraj spoločnosti. Tu nie sú nikým, a bez pomoci a správnych príležitostí sa len ťažko stanú niekým.
Najmladšia sýrska generácia je pritom kľúčová. Oni sú budúcnosťou krajiny, ktorá bude, dúfajme už čoskoro, potrebovať vzdelané a silné osobnosti. Jedine silná a sebavedomá občianska spoločnosť sa dokáže vyrovnať s následkami vojny. Táto “stratená generácia” bude musieť postaviť krajinu, ktorá však momentálne ani nie je ich krajinou. Preto je dôležité, aby tieto roky, keď žijú ako utečenci, boli naplnené víziou a projektmi, ktoré pokrývajú čo najširšie spektrum ich potrieb. Sú to komunity, ktoré potrebujú budúcnosť a od ich budúcnosti závisí aj budúcnosť ich spoločnosti a napokon, v dnešnom úzko prepojenom svete aj budúcnosť celého sveta.
S ohľadom na budúcnosť
Cieľom každodenných aktivít v našom vzdelávacom centre je zabezpečiť, aby každé dieťa vedelo nielen čítať a písať, ale aby všetci študenti perfektne ovládali základné zručnosti pre život. Či už sú to maličkosti, ako prosím, ďakujem, prepáč, cez schopnosť odpovede a riešenia problémov pokojnou cestou, až po zdravé budovanie vzťahov. Bez týchto základných zručností len ťažko budú môcť úspešne zvládnuť všetky výzvy.
Jedným z hlavných cieľov centra je poskytnúť deťom pocit istoty. Mnohé prešli obdobím, keď sa ich rodinná situácia menila zo dňa na deň. Sťahovali sa, boli na úteku. Ich vzťahy s najbližšími boli často násilne prerušené. No a teraz vyrastajú v prostredí, ktoré im neposkytuje ani základné podmienky pre zdravý vývoj. Ubytovňa je preplnená, chodby sú lemované nezabezpečeným vedením elektriny a vody, čo neraz spôsobuje rozsiahle požiare. Viaceré deti majú popáleniny od varenia na provizórnych propánbutánových varičoch. Mnohé byty nemajú prístup k dennému svetlu a od susedov ich delí v lepšom prípade len sadrokartonová stena. V jednej izbe býva väčšinou celá rodina, teda 7 až 10 ľudí. Po chodbách pobehujú potkany a v noci lezú po stenách šváby. V ubytovni panuje večný ruch, tma na chodbách a depresívna sivá farba hrubej omietky. Toto nie sú podmienky pre zdravý vývoj dieťaťa.
Vo vzdelávacom centre, ktoré sa nachádza na prízemí ubytovne Ouzai, sa snažíme poskytnúť deťom, mladým, mužom a ženám aspoň o čosi lepšiu alternatívu k realite, v ktorej sú, žiaľ, uväznení. Chceme vytvárať priestor, kde je pevná štruktúra, v ktorej sa môžu deti spoľahlivo orientovať. Toto je aj jednou zo zásad nášho vyučovania. Vytvoriť v triede jasné a férové pravidlá, ktoré stoja na rešpekte k deťom a ich potrebám, no zároveň im dávajú pocit istoty. Istoty preto, lebo sa môžu spoľahnúť, že každý deň ich v centre niekto čaká, že každý deň je v triede niekto, kto pozná ich meno, a že každý deň ich niekto za dobré správanie odmení a za zlé potrestá. Popri detstve, ktoré je rámcované traumatizovanou kolektívnou pamäťou komunity, poranenými medziľudskými vzťahmi a nejasným pocitom identity, je viac než dôležité vytvoriť štrukturovaný priestor, bohatý na podnety a zdravé vzťahy.
Vďaka svojej výchove aj štúdiu sociálnej antropológie som sa vždy snažila byť empatická voči komplikovaným situáciam, v ktorých sa ľudia nachádzajú. Ale až tu, pri práci a budovaní blízkych vzťahov s komunitou, ktorá je taká odlišná od všetkých, v ktorých som sa ocitla doteraz, sa učím skutočnej empatii. Už to zrazu nie sú len články o nezdravých podmienkach na život v utečeneckých táboroch, o nedostatku prostriedkov na vzdelávanie alebo obrázky sirôt, či maloletých neviest. Už to pre mňa nie sú obrázky anonymných detí a ploché príbehy, ktoré bývajú často zneužívané na romantizovanie chudoby alebo na prehlbovanie stereotypov vedúcich k násiliu.
Už sú to moji priatelia. Rozprávame sa o svojich rodinách, o svojich snoch, o trápeniach. Oni ma učia veľkej láske a otvorenosti a ja sa snažím malou troškou prispieť k výchove vzdelaných a vyrovnaných detí, ktoré, pevne verím, vyrastú v cieľavedomých mladých ľudí.
Zuzana Prostredníková
Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.
