„Víza do Kanady sa vraj dajú získať len veľmi ťažko.“ „Nevieš, kde ma dobre pripravia na IELTS testy?“ „Tento rok som sa prvý raz zúčastnila americkej vízovej lotérie, hádam vyhrám, myslíš, že vyhrám?“ Téma emigrácie rezonuje v rozhovoroch mladých ľudí v Albánsku. Väčšina z tých, s ktorými sa rozprávam, chce z krajiny odísť. Rodina je pre nich jednou z najdôležitejších hodnôt a svojich krajanov považujú za veľmi dobrých ľudí, priateľských, inde takých niet! I tak chcú odísť. Prečo?
Expozícia vybraných prekážok
Prvý raz stretávam Oriolu, rozprávame sa pri káve a po niekoľkých minútach vraví, že už štyri roky hľadá prácu. Márne. Aby ju získala, musela by niekoho podplatiť. Bežná informácia v Albánsku. Samozrejme, jestvuje ešte druhá možnosť – rodina. Väčšina ľudí získa prácu vďaka príbuzným. Oriola sa nesťažuje, muž má dobre finančne ohodnotené zamestnanie, hoc by i ona rada pracovala, i takto je dobre, „avash, avash!“ („pomaly, pomaly!“), hovorí s úsmevom.
Fiori chvíľu žila v Dánsku. Predtým chcela ostať v Albánsku a meniť svoju krajinu k lepšiemu, no po návrate zo zahraničia neustále hľadá možnosti ako odísť. Tam všetko akosi funguje. Tu sa človek i snaží, ale k ničomu to nevedie. Frustrácia. Má predstavu, že keď bude v zahraničí pracovitá, posnaží sa, tak ju povýšia alebo lepšie ohodnotia, aspoň pochvália, zatlieskajú. Tu sa pracujú nadčasy zadarmo a ak odmietneš, vyhodia ťa. Alebo sedíš v kaviarni a čakáš, čakáš a čakáš… na príležitosť práce, ktorá sa túla v nedohľadne.
Drač, druhé najväčšie mesto Albánska, ponúka určité možnosti rozvoja mládeže. Je tu napr. bazén, futbalové ihriská a štadión, no jediná bežecká dráha je verejnosti neprístupná. Behať sa dá napr. voľne po pláži, lež pouličné psy robia i z behu adrenalínovú záležitosť. V centre stojí mestská knižnica, návštevník v nej nájde aj/len zopár kúskov anglických, nemeckých či francúzskych kníh, ale priestory sú chladné a nedostatočné, verejné čítanie či besedu si v nej nedokážem predstaviť. V menších mestách a na dedinách sa priestor možností rozvoja ešte väčšmi zužuje. Štrnásťkilometrová jazda miestnym autobusom z dediny po diaľnicu môže trvať i hodinu.
CSDC (Centrum pre rozvoj občianskej spoločnosti) v Drači sa snaží aktivizovať miestnu mládež, poštuchnúť ju von z atmosféry pasivity a apatie, a spoločne budovať občiansku spoločnosť. Vďaka SlovakAid a Človeku v ohrození sa na aktivitách CSDC môžem podieľať i ja. Čo robíme?
Rousseau po albánsky, násilie a komunitné rádio
CSDC sa dlhodobo snaží o participáciu mládeže na demokratických procesoch na lokálnej úrovni, rozvíjanie mládeže formou tréningov, stáží či dobrovoľníctva a o otváranie vybraných spoločensky významných tém. Jedným z úspechov je vytvorenie digitálnej mediálnej platformy, ktorá tvorí priestor pre vyjadrenie názorov komunity v Drači a priľahlých oblastiach. Popularitu si získalo najmä rádio, kde sa v relácii približne raz za týždeň diskutuje aj o miestnom dianí – napr. o budúcnosti mestskej knižnice či o prezentácii aktivistov propagujúcich bicykel ako zdravší a k prostrediu láskavejší spôsob mestskej prepravy.
Ďalším úspechom je prepojenie mladých s politickými aktérmi vytvorením monitorovacej skupiny dobrovoľníkov, ktorí sa zúčastňujú na vybraných stretnutiach mestskej rady. Mládež tak má možnosť byť informovaná a vyjadrovať svoje názory a potreby. Ku koncu roka sa konalo tradičné stretnutie zástupcu primátora s miestnou mládežou, kde spolu hodnotili naplnenie a nenaplnenie Spoločenskej zmluvy podpísanej primátorom a mládežou pred dvomi rokmi. V Spoločenskej zmluve mladí ľudia vyjadrili svoje priority a primátor svojim podpisom súhlasil so zakomponovaním niektorých bodov do miestneho rozpočtu. Vďaka tejto Spoločenskej zmluve sa podarilo mládeži získať napr. priestory pre mediálnu platformu, no väčšina priorít zostala neuskutočnená. Prečo? Niektoré návrhy patrili skôr do sveta fantázie, nebrali ohľad na kontext, možnosti a priority mesta, a preto do budúcna chceme vytvárať realistickejšiu verziu spoločenskej zmluvy.
Črtou Albánska je jeho centralizácia do hlavného mesta, Tirany. Diskusie? Prednášky? Knihy? Krúžky? Mimoškolské vzdelávacie aktivity? Nuž, treba zájsť do Tirany. CSDC sa snaží túto centralizáciu oslabiť aktivizáciou Drača a pôsobením aj v ďalších mestečkách a obciach v kraji. Dlhodobým cieľom je vytvorenie mládežníckych centier a spolupráca s dobrovoľníkmi, mladými lídrami či aktivistami v celej oblasti. Podľa slov dobrovoľníčky z malého mestečka sa o mládež tak konečne ktosi zaujíma a v albánskom ovzduší sa začína vyslovovať otázka: „Prečo tu máme toľko stávkových kancelárií a mládežnícke centrum žiadne?“
CSDC pracuje aj s mládežou na školách. V rámci kampane degradácie domáceho násilia sme putovali do niekoľkých škôl v Drači a priľahlých mestách a spoločne diskutovali o tom, čo domáce násilie je, ako naň reagovať a ako mu predchádzať. Zaujímavý bol aj víkendový tréning o „hate speech“, na ktorom sa zúčastnili stredoškoláci práve z okolitých oblastí.
Práca dobrovoľníčky v zahraničí a práca s mládežou
Práca dobrovoľníčky v zahraničí sa nerovná len plneniu dohodnutých úloh. Dobrovoľníctvo zahŕňa tiež nasávanie dojmov, poznatkov, atmosféry a výmeny do určitej miery kultúrne podmienených prístupov a názorov. Príkladom je rozprava v kancelárii o možnostiach ďalšieho smerovania mediálnej platformy. Domáci premýšľajú o zmene fungovania: „Skúsme s mládežou vytvoriť biznis plán pre našu mediálnu platformu, naučia sa, ako byť ekonomicky nezávislí, napr. formou reklamy!“ „Počkať, počkať,“ hovorím: „ale mne sa terajšie fungovanie pozdáva, keď tam bude reklama, hrozí, že už nepôjde o nezávislú platformu.“ Američanka krúti hlavou, nechápe: „Chceš povedať, že platená reklama môže ovplyvniť nezávislosť médií? Ale veď to by si žiadne médium s kredibilitou nedovolilo!“ Niekedy som zrejme slovenskou a českou scénou ovplyvnená viac, než by som si priala.
Ako vnímam prácu s mládežou? Rada by som napísala, že je tu kopec zvedavých mladých ľudí, ktorí sa túžia učiť a rozvíjať. Môj dojem je zatiaľ iný – aktívnych vnímam ako menšinu. Mnohí chcú mať určitý životný štandard, vlastniť ľahko získaný titul, odísť do zahraničia pre prácu. Legitímne. Stále patria k tým šťastnejším, lebo majú možnosť vyššie uvedeného. No stretla som tu i niekoľko mladých ľudí, ktorým žiaria oči, keď rozprávajú o svojej krajine a o zmenách, ktoré iniciujú. Mladú ajťáčku, ktorá učí dievčatá vytvárať programy a rozvíja ženskú cyklistiku v štáte, kde sa ľahko zrazíte s cyklistom (prípadne s oslom s káričkou) idúcim v protismere, pretože tu neoficiálne platí „bicykluj v akomkoľvek smere si želáš“. Študenta anglického jazyka, ktorý vedie rádiovú šou a snaží sa rozbehnúť vlastné podnikanie. Mladú ženu, ktorá číta knižky s rómskymi deťmi, chce zostať v Albánsku a ukazovať krásu domácej prírody iným. Aktivity týchto ma rozveseľujú a držím im päste.
Ivana Godulová
dobrovoľníčka
Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.
