Profesionálny šofér - taxikár, vo voľnom čase podnikateľ - rozbiehač .. zástanca názoru, že každý môže mať svoje PZP (psychický zdroj príjmu) - vysnívaný job, bez ohľadu nato, čo si myslí okolie... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
A prečo nie? Nedávno som počul myšlienku, že milionár je každý kto má z hocičoho milión kusov. A preto ja som sa rozhodol mať milión najazdených km bez vážnej nehody. Malé ťukesi nerátam. Tie sa proste stanú aj keby ste nechceli.
A teraz skúste hádať keď ich je niekoľko. Ale ako sme sa dostali ku hádaniu mena? Viete, keď je noc a Vám sa nechce spať, lebo šoférujete, lebo chcete a keď prestanete lebo ľudia nechcú, tak začnete konverzovať s dispečerkami. Potom Vás začnú volať napr. kinderko, alebo dezertík. A teraz prečo je to tak?
Ptááááááá (citoslovce vyjadrujúce radosť). Za posledný mesiac mám toľko skvelých zážitkov, že ani neviem kde mám začať. Asi pri dnešnom dni, ktorý trafil klinec po hlavičke až doska praskla. Ináč viete prečo svietia semafory aj v noci? No presne preto aby .. (klikni na pokračovanie článku)
Tak nakoniec sme do Revúcej nešli, ale ani za tých pár minút čo som ju ešte z tesca odniesol domov sa mi nepodarilo vyhovoriť jej pôžičku. Boh ju ochraňuj. Ale to je ináč vážne zlé. Uvedomujem si, že pod ťarchou rôznych reklamám je ťažké tomu odolať, ale keď to dokážem ja - dokáže to hocikto. Dobre, musím sa priznať, že tiež mám niekedy chuť si urýchliť získanie niečoho pekného, ale potom si vždy spomeniem na príbeh o záhradníkovy. Nech sa páči - tu je..
Už vyše 25 minút čakám na zákazníčku. Nechcelo sa mi už sedieť v aute, tak som ju šiel hľadať. Nebolo to ťažké - našiel som ju pri finančných službách. Rieši pôžičku. Čo sa zbláznila?! Veď si viaže slučku okolo krku. A to je ešte aj celkom mladá. Má síce dcéru, ale neverím, že má viac ako 30 rokov. Snažil som sa jej to vyhovoriť, ale márne. Aj tak sa na seba hnevám. No nič, ešte ma s ňou možno čaká dneska cesta do Revúcej. Skúsim použiť ženské zbrane. Mám vôbec nejaké? Asi hej, pôvodne som mal byť dievčatko. Dofrasa, ale to vážne ľudia nepoznajú inú možnosť?
Určite Vám už doplo, že som zvolil ten názov preto, lebo som mal väčšne červenú. Dosť to ináč lezie na nervy. Tu som si uvedomil, že nie som až taký trpezlivý ako o sebe tvrdím. Ale neskôr som si uvedomil, že to je vlastne zbytočné sa vzrušovať nad hovädinami, ktoré neovplyvním. Môj príbeh o konci roka (2012) sa mi páči, napriek červenej na semaforoch. Pohodlne sa usaďte - rozpíšem ho. (Tí ktorý nechcete, ďalej ani nečítajte radšej).
A ktomu sa ešte pridajú sviatoční vodiči, hlma, dážď a vianočné strašidlo, tak máme dokonalý recept na vysoký tlak. :D No hrozné dačo, čím som si ja dneska prešiel..Ale viem, že ako po červenej príde zelená, tak isto aj po každej búrke víde slnko. A čo Vám chcem dneska povedať, že aj keď ste nervózny, tak v momente keď Vám sadne niekto do auta, alebo príde do cesty, tak sa usmievajte. Lebo život kašle na to, že sa ponáhľate, alebo, že zákazník sa ponáhla. Chce Vám dať červenú, tak Vám ju proste dá. Možno preto, aby sme sa zamysleli a možno..
Bože môj, vo štvrtok mám skúšku. Ja nič neviem. Asi sa zbláznim. Serem na to, idem von. Idem žiť. Nééé, do čerta, ja neviem. Čo mám robiť? Učiť sa systematicky? Ja nemám na to čas, všetok som zabil na fejsbúku. Do riti, toto ďalej takto nejde. Prosím, bože, nech urobím túto skúšku. Prosím, aby som sa mohol v piatok ožrať. Síce, ožerem sa tak či tak. Ale Bože, prosím, pomôž mi. Vieš čo, ak urobím tú skúšku, tak dneska nepôjdem na disco.
Ptááááááááááááááááááááááááá (vyjadrenie radosti až eufórie). Prečo? Lebo dneska bol najlepší deň môjho taxikárskeho života. Začalo to nevinne, ako každé ráno - zobudil som sa. Potom ranný rituál - zúbky, sprcha, raňajky. A asi o 6:28 som sadol do taksíka a hor sa brázdiť ulice najmenšieho veľkomesta.
Aj Vy niekedy cítite túžbu pochváliť sa? S tým čo ste urobili, čo sa Vám podarilo, ako ste pomohli, ako fajne ste si navarili, a s ďaľšími podstatnými aj nepodstatnými vecami? Tak to urobte. Ja to občas robím tiež. To znamená, že to môžete aj Vy. :D A že vraj samochvála smrdí...noačo? Keď ma nikto iný nepochváli, prečo by som sa nemohol pochváliť a vychváliť sám? Sme ľudia, potrebujeme to..
Mal som klasickú nočnú zmenu. Ak si dobre pamätám, tak sa práve striedal štvrtok so stredou. Teda presnejšie to bolo presne pred týždňom. Uvažoval som či to mám zverejniť, alebo to nechať tak. Nakoniec to zverejním. Možno prispejem ku zmene k lepšiemu.
V prvom článku zo série sme si povedali niečo o tom ako peniazom rozumieť. V druhej lekcii si povieme o tom, ako peniaze zarábať. V podstate sú možnosti len 2 - zamestnanie (dočasný príjem), alebo podnikanie (trvalý príjem). Samozrejme, že existujú aj iné možnosti, ako napr. môžete byť na sociálnych dávkach (alebo žobrať), alebo môžete zarábať investovaním. Tretej možnosti sa však nebudem venovať lebo podľa mňa ten, kto nepracuje by nemal ani jesť a štvrtú tiež vynechám lebo najprv ich treba zarobiť, aby sme ich mohli investovať a tom tiež potom. Čo je teda lepšie? Zamestnať sa, alebo podnikať? Alebo kombinácia oboch?
To mi vyšlo z reakcií na môj posledný článok o odvahe. Musím len a len súhlasiť. Teoretických dristov je v škole, na internete, ale aj v odbornej literatúre až až. Otázka znie či sa to dá aplikovať v živote. Niečo áno. Niečo nie. Alebo, niekto to vie aplikovať, niekto nie. Alebo, niekto skôr, niekomu to trvá. Sme ľudský kokteil, ktorý má miliardy príchutí. Preto niekomu sa môj blog páčil (ľudom s menším sebavedomím, ktorý cítia, že niečo na ňom bude, akurát tiež sa musia, tak ako aj ja, veľa krát premáhať). A niektorí, sebavedomejší, reagovali na môj blog s tým, že máš pravdu, ale je z neho cítiť, že to nemáš odžité. A ja im za to ďakujem. Lenže aj odvahu treba naberať postupne, od maličkostí. Pred rokom som sa napríklad bál písať blogy. Dneska už viem, že to nebolí. Nech to má ohlasy akékoľvek. Trápi ma však odpoveď na otázku: Môžem byť dobrý motivačný autor, ak si budem vymýšlať príbehy, alebo budem lepší keď budem písať o veciach, ktoré som zažil ? Alebo bude lepšie keď ostanem len pri písaní "Príbehov taxikára" ?
,,Mám strach!" - je to dosť časté tvrdenie ak už fakt nemáme žiadnu inú výhovorku. Dovolím si však položiť otázku: Ak by si strach nemal, fakt by si to urobil? Lebo ja som si neni až taký istý. Veľa ľudí, aj z môjho okolia (aj ja) tvrdí (tvrdím), že má (mám) strach urobiť to, či ono. Je to naozaj strach, alebo len dobre-fungujúca výhovorka?
Dneska som mal deň voľna. Rozhodol som sa preto, že navštívim svojich starých rodičov. Tak som sa naraňajkoval, sadol do auta a vydal sa na cestu krásnou zasneženou krajinou. Predtým som však ešte napísal blog o gramatike. Touto cestou sa chcem poďakovať za môj zatiaľ najdiskutovanejší článok. Ďakujem. Ale späť ku kráse návštevy starých rodičov.
Počul som jednu krásnu pesničku. Veľmi krásnu. Napadla ma akurát keď som reagoval na reakcie ku môjmu článku o gramatike.
Už na základnej škole ma chválili, že viem písať celkom pekné slohové práce. Len keby som si dával väčší pozor na gramatiku a pravopis. Na strednej škole to bolo o tom istom. A teraz keď som začal písať blog, tak mi zas hovoria to isté. Už mi to fakt lezie na nervy. Prečo by som nemohol písať tak ako sa mi páči? Ako keby nebolo jedno či to je gramaticky a spisovne správne....veď predsa na význame to nestráca, či ? Osobne by som bol najradšej keby sme pýsaly tak ako počujeme. Tak ako to chcel aj Pán Anton Bernolák.
Prebralo sa vo mne dieťa. Ale to asi v každom, keď uvidí sneh a spomenie si na sánkovačku, stavanie snehuliakov, guľovačku, lyžovačku a rôzne iné zimné radovánky. Lenže moje dieťa má podľa kalendára 22 rokov a sane, ktoré majú 60 koní a ručnú brzdu. To je trošku iná zábava.
Príbehy taxikára - kapitola druhá ... Tak toto ráno neni veľmi pekné. Fujavica, snehodážď. Ako vždy, napriek počasiu vysmiaty vstával ešte pred budíkom do ďaľšieho krásneho dňa - začo som sa samozrejme poďakoval. Áááá, už mi aj volá kolega, že ide pre mňa. Klasika - natankovať, nahlásiť sa dipečerke a hurá do práce. Mám pred sebou 24 hodín za volantom. Dobre no, po odrátaní prestávok na obed a večeru, iba 22. Raňajky som už mal a svačinku zjem počas čakania. Dobre naladený idem pre prvého zákazníka.
Príbehy taxikára - kapitola prvá ... Vstávam. Dobre no, celú noc som od očakávania nespal. Poznáte to, keď sa na niečo tešíte, však ? Huráá, idem prvý krát do služby, taxikárskej. Konečne je 6 hodín ráno a volá mi môj už kolega. Prišiel po mňa domov, a šup ho natankovať. Po natankovaní mi vysvetluje ako sa mám nahlásiť dispečerke, že ak by som nevedel kde je táktorá ulica, že tu mám mapu, dokonca džípíesko. Všetko hotovo, odniesol som kolegu domov.
