Ten verš pochádza z básne Mor ho! od Sama Chalupku, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu. V origináli znie:
„Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“
Tento výrok je záverečným mottom básne a vyjadruje hlboké vlastenecké cítenie, odpor voči útlaku a túžbu po slobode — aj za cenu obete. Chalupka v ňom stavia slobodu nad život, čím vytvára silný etický a národný apel.
Pod bralom zaviala ozvena včerajška
Odzneli reči — také, čo mali znamenať viac než hlásenie o počasí. Pod bralom, kde kedysi ostnatý drôt rozdeľoval sny od reality, dnes praská ticho. Zvrchované vatry, čo sa kedysi týčili k nebu s pýchou, zhasli. Ostal len dym a pamäť. A smrad, či smäd. Kosti pre plebs. A pomätenosť.
Kulisy v maskáčoch
zmizli ako divadelné kostýmy po zrušenom predstavení. Národný šepot ustúpil národnej sekere — zabodnutej, ako symbol márnosti, do Slovenskej lipy. Tá lipa má už tých sekier naozaj dosť. Krváca.
Slovo robí chlapa (ale nie každého)
A tam stojí splnomocnený. Nie ako muž, ale ako echo funkcie. Chcel by kúpiť lístok — z kukuričného papiera. Ten lístok, čo nevedie nikam, len do ďalšieho kruhu rečníckej paródie. No nemá na to. Nielen peniaze, ale hĺbku. Slovo mu nepomôže. Lebo slovo robí chlapa. Nebude on chlapom, nebude.
Slovo robí chlapa. Plnenie sľubov robí vládu.
A výhovorka? Tá si len skúša kravatu pred zrkadlom dôvery.
