Mohla som mať jedenásť, možno dvanásť rokov, no v tej chvíli bolo dôležité len to, že ma neskutočne omínal mechúr. Bolo ráno, možno šesť hodín a ja som chcela ísť na záchod. Lenže.....
Vedela som, že tam bude. Vždy si ma takto počkal. Vyšla som zo záchoda a narazila som do pevného mužského tela v tielku. Pevne si ma pritisol a rukami mi chodil po tele. Mala som vyvalené oči a prudko som dýchala. Neodvážila som sa ani ceknúť, veď sa takmer nedalo ani dýchať. Potom ma pustil. Vbehla som do izby a cítila som sa hrozne špinavá. Bolo mi z toho zle.
Keď sa to zopakovalo, povedala som to našim. Odvtedy u nás neprespával.
- Dievčatá, otvorte mi! – volal na nás dobrosrdečne dedko. Sprisahanecky sme sa na seba pozreli a smiali sme sa mu. Zamkli sme totiž dvere. Tentokrát sa k nám nedostane.
Mama vždy vravela, že nás veľmi ľúbil. Verím, že nás ľúbil. Možno až priveľmi. Vždy ma stisol tak, že mi skoro kosti dolámal, jeden raz som sa už veru lúčila s rebrami.
Ale to nič nemení na fakte, že nás obchytkával, keď mohol. Aj iné veci – tie sa však nestali mne, ale jej. Cítila som ich však rovnako. Vždy som vedela precítiť všetko, čo sa stalo jej.
Dedko mal vždy tuhý koreň a tak si myslel, že tá bolesť v bruchu je len taká drobnosť a netreba s tým ísť k doktorovi. A tak keď napokon prišiel, bolo už neskoro. Bolo mi to ľúto, no zároveň sa mi z časti aj uľavilo. Hanbila som sa za to. Ona mu odpustila, keď ležal na smrteľnej posteli, ja som sa rozhodla na to zabudnúť. Pocit špinavosti a ten veľký strach, ktorý ma vždy zaplavil, keď som ho videla, som ukryla hlboko do seba.
Až jedného dňa vo vlaku....
Sedela som na dvojsedačke, pozerala von oknom, snívala s otvorenými očami. Odrazu sa ma zmocnil nepríjemný pocit, že sa na mňa ktosi díva. Pozrela som sa teda. Oproti sedel akýsi muž, tváril sa, že spí. Zpod privretých viečok ma však vytrvalo pozoroval. Zalizoval sa lepkavým ružovým jazykom. Ale nie len on sa na mňa „díval“. Bolo to tam dole, ružové a odporné, rovno z rozkroku mu to vykúkalo.
Zdesene som sa na neho pozrela, očividne ho moja reakcia potešila. Dýchal akosi rýchlejšie.
Tentokrát som však nezaváhala. Vstala som a prešla do inej rady sedadiel. Na otázku či si môžem prisadnúť mladá pani okamžite prikývla. Vyzerala akoby vedela o čo ide. Cítila som hnus a strach. Triasla som sa.
O chvíľku začujem akési buch, buch, buch. Nepozrela som sa. Len bočným zrakom som zachytila, ako sa dotyčný premiestňuje rýchlym krokom, s aktovkou na rozkroku a „čosi“ mu o tú aktovku buchoce....buch, buch, buch.
Po rokoch sa stále cítim špinavá, keď si na to nechtiac spomeniem. Som precitlivelá na nevyžiadané dotyky a každý úchylák ma vydesí dvakrát viac. Cítim tam kdesi ozvenu toho všetkého.
Koľko takýchto prípadov je okolo nás? Koľko oveľa horších prípadov je okolo nás? Už sa to stalo skoro normálnou vecou. Už sa to ani neberie nejako vážne.
- Čože ťa? Ale netrep, veď si to prežila či nie? Tak nerob zbytočne drámu.
- Ále, úchylákov je dnes celá kopa.
- Čo? Tvoj ujo? Netáraj....
