Minulý týždeň som unavená cestovala zo školy späť na internát. Popri mojom tupom pohľade do prázdna som periférne zazrela nastupovať staršieho pána. Zdvihla som sa a ponúkla mu svoje miesto. A práve nasledujúce minúty mi spôsobili to znamenité plesanie, tancujúce iskierky na duši, mykajúce sa kútiky úst a záver dňa hodný statusu- jednoducho príjemný.
Pán sa len usmial, potľapkal ma po pleci a s potmehúdskym úškrnom mi bezprostredne naznačil, aby som si naspäť sadla. Pravdupovediac nemám rada podobné situácie, lebo prvé čo mi napadne je nespokojný zakomplexovaný mládež neznášajúci dôchodca. Ostala som ale predsa stáť a túžobne očakávala primúdre svetoborné argumenty. Pán mi ale hneď zotrel moje unáhlené závery z mysle. Mám si sadnúť, lebo on si už svoje odsedel. Staroby sa už dožil, ja sa však nemusím dožiť ani zajtrajška. Preto si mám vychutnať každú minútu. Trebárs aj sedením v električke, ak je to jedna z vecí, ktoré mi robia radosť...
V nemom úžase som sa nezmohla na nič...Ani len na pár slov, ktoré by recipročne potešili jeho. Na ďalšej zastávke vystúpil. Ostal po ňom len povestný úsmev vo dverách. A mne dobrý pocit, že vždy keď to najmenej čakám sa zjaví niekto, kto pomôže. Na ľudí sa dá spoľahnúť...Len si to netreba až tak veľmi pripúšťať...
