reklama

Mesiac a Princezná

rozprávka...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Za dvanástimi horami, za dvanástimi morami, tam, kde nesvietilo slnko, žila jedna Princezná bez mena, bez vlastného tieňa a bez hlasu. Žila v malom zámočku, žila tam sama bez jedinej živej duše. Každý pocestný sa tomuto opustenému kráľovstvu, kde nesvietilo slnko, vyhýbal. A Princezná v zámočku, do ktorého cez okná svietil veľký Mesiac, nosila v duši žiaľ a smútok všetkých živých bytostí. Milovala prírodu, ktorú vôkol seba videla, keď jej to dovolil svit Mesiaca. Milovala každú zver, ktorá zablúdila do jej smutného kráľovstva. Milovala spev, ktorý počula z ďalekého údolia. Milovala jednu dušu, ktorú nepoznala. Dokázala milovať i cez tú všetku bolesť, čo cítila. Každý deň, keď mesiac svietil najviac a hviezdy sa ligotali, Princezná vystúpila na najvyššiu vežu, odkiaľ bolo vidieť celý kraj, ktorý jej patril. Princezná sa vždy usadila na malý diván vedľa veľkej striebornej harfy. Pozrela svojimi uplakanými očami dolu na jazero plné jej slaných sĺz a potom na Mesiac. Vždy mala hrejivý pocit na duši, že sa na ňu veľký Mesiac usmieva. Deň čo deň sa s týmto pocitom dotýkala harfy, aby mohla rozohrať jej skrehnuté struny a zahrať koncert plný smútku a beznádeje. Jej hra sa tiahla ďaleko cez celý kraj až do údolia, kde spievali zlaté vtáky. Keď začuli túto oddanú melódiu, stíchli a započúvali sa. Veľký Mesiac svoj jas znásobil a z oblohy začal padať dážď. To Princezná vložila do hrania celú svoju dušu, aby vyčarovala aspoň nachvíľu úsmev na tvárach smútiacich. Princezná však nikdy nemala na tvári úsmev. A Mesiacu to vždy spôsobovalo bolesť, pretože ju mal rád. Počas každého jej hrania nadobúdal silu. Silu, aby jej mohol pomôcť, aby už nikdy nemusela niesť toto veľké prekliatie. Princezná hrala a Mesiac vedel, že je jeho čas. Pomaly zostúpil na vežu k Princeznej v podobe žiarivej postavy. Dážď ustal, Princezná sa blížila ku koncu jej krásneho koncertu. Odtiahla prsty od harfy, ale tá neprestala hrať. Položila si ruky do lona a so zatvorenými očami sa započúvala do tlkotu svojho srdca, ktoré hrala harfa. Mesiac pristúpil k zasnenej Princeznej:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 -Otvor oči, Princezná. Nebudeš už viac nosiť prekliatie v duši, už nikdy viac nebudeš smutná.

 Mesiac chytil Princeznú za ruku, aby vstala. Harfa hrala a Princezná otvorila oči. Zapozerala sa na žiarivú postavu a potom pozrela na oblohu, aby sa vzápätí usmiala.

 -Po tomto som vždy túžil, po tomto moje srdce prahlo, aby dievča, ktoré ľúbim, šťastné bolo.

 Princezná však rýchlo zbledla, o Mesiac sa podoprela a naposledy do jeho žiarivých očí pozrela. Keď túto pieseň hrala, vedela že bude jej posledná, pretože jej krehká duša už viac bolesti nemohla uniesť. Harfa dohrala a Mesiac od žiaľu zhasol. Nikdy viac už nezasvietil iba zúfalo sa túlal svetom s malou krabičkou, v ktorej bol popol jeho milovanej Princeznej. Malej Princeznej bez mena, bez vlastného tieňu a bez hlasu spevavého vtáka...

Enid Daghma

Enid Daghma

Bloger 
  • Počet článkov:  21
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vlastniteľ všetkých pocitov Zoznam autorových rubrík:  Starosti a útrapy mladejPrvý-Posledný a jaJa život pochopiť chcemNEZARADENÉ

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu