Spomínam si na prvé slovo, ktoré bolo vpísané na vnútornú stranu môjho tvrdého obalu. Zuzka tam napísala veľkým ozdobným písmom "DENNÍK". Nechápal som. Bol som presvedčený o tom, že som len obyčajný, ničím nevýnimočný notes. Taký, aký dostať v každom papierníctve na rohu ulice. Určite aj tam u Vás. Akurát, ja som mal ten tvrdý kožený obal. Ten nemali všetky notesy.
Neskôr, po prvom slove, pribudlo aj prvé skutočné vyznanie. Keď Zuzka písala, veľmi som sa čudoval. Moje listy vlhli, dopadali na ne kvapky. Boli to Zuzkine slzy. Nechápal som. Snažil som sa, veľmi som sa snažil! Ale aj tak som to nevedel pochopiť. Zuzka sa mi videla ako milé dievča plné energie, ktoré už vo svojom mladom veku, vedelo, čo chce v živote dosiahnuť. Malo predstavy, isté ciele. Občas sa však mračilo. Proste nemalo náladu. Vtedy sa trápilo, jej rodičia to však vôbec nechápali, nevideli. Zrejme ani jej kamaráti. Niekedy som začul ako sa po chodbe rozlieha krik. Veľa som z toho ale nevyrozumel. Okrem tých večerov, keď na moje strany Zuzka niečo vpisovala, som bol celé dni zastrčený v posteli pod matracom. Na tajnom mieste. Veľa som toho teda ani počuť nemohol.
Veľmi dobre si spomínam na slová, ktoré Zuzka vpísala na moju prvú stránku. Stálo tam:
"Na toto miesto nevpíšem žiadny výrok, myšlienku či motto. Žiadnu múdru vetu! Tentoraz nie."
Moje strany sa zaplňovali Zuzkinými zápiskami. Boli to veselé príhody, ale aj rôzne trapasy, ktoré sa jej prihodili. Väčšinou zo školského prostredia. Tiež rôzne postrehy, názory. Raz som sa schuti zasmial, že by zo mňa kľudne mohla byť aj knižka. Či skôr publikácia, ktorú však nekúpite v každom papierníctve na rohu, ale len v špecializovaných predajniach.
Moje strany sa zaplňovali, boli však čoraz viac a viac pokrútené, pokrčené. Vôbec sa mi to nepáčilo. Nie kvôli sebe. Tie strany totiž na druhej strane znamenali slzy. Zuzka sa mi zdôverila. Bez akýchkoľvek zábran vpísala na moje strany to, čo ju trápilo. To, kvôli čomu sa to milé dievča plné energie mračilo. To, kvôli čomu som niekedy začul krik z chodby. Bol som šokovaný. Nechcel som uveriť. Pravdupovediac, najprv som ani neveril. Napadlo ma, že Zuzka je mladé dievča, ktoré sa snáď rozhodlo napísať román. Bol som naivný. Na svojich vlastných listoch som neskôr pocítil úprimnosť a holú, ničím neprikrášlenú pravdu jej zápiskov. Neprezradím Vám však ich obsah. Nemôžem, dal som sľub! Tichý, nevyslovený, ale sľub. Musíte ma pochopiť. Ja ho predsa nemôžem porušiť...
Počujem kroky, niekto si vyzuvá topánky na chodbe. Je to Zuzka. Ako posledné mesiace, dnes ešte intenzívnejšie očakávam, že ma otvorí. Vojde do izby, odloží si bundu, tašku hodí k posteli, siahne pod matrac a zaplní ďalšie moje zostavujúce prázdne stránky. Posledný zápis je spred 4 mesiacov. Teším sa. Zuzka ma vybrala. Skutočne, ona ma vytiahla spod toho matraca! Ale, čo to robí? Prečo? Ja nechcem. Zuzka, prečo vytrhávaš listy? Veď sú to Tvoje spomienky. Nenič ma... Márne sa namáham, nepočuje ma. Som denník. Nepočítajú sa mi roky, nemám hlas, neviem ovplyvniť konanie ľudí. Začujem však slová prerývané plačom: "Už sa Ti nemôžem zdôverovať, nemôžem. Ty mi aj tak nepomôžeš. Ty nie!"
Bol som Zuzkiným denníkom. Ona sa mi zdôverila. Nemohol som jej pomôcť, z čoho som bol dosť smutný. Podľa jej posledných slov však dúfam, že si našla niekoho, kto jej pomôcť môže a chce. Niekoho, u koho nájde aj tú opätovnú väzbu, ktorú som jej ja nemohol poskytnúť. A možno ho už našla. Ja som bol len jej denník, nie však obyčajný notes! Ja som mal ten tvrdý kožený obal. A ten všetky notesy rozhodne nemajú.
