Na autorku recenzií sa tentoraz nemôžem zahrať, pretože si už ani presne nespomínam, o čom sa v tej knižke písalo. Prečítala som ju za nejaké 2 hodinky cestou v autobuse (medzitým sa mi aj oči privreli, ale z rúk mi tentoraz nič nevypadlo!), a to musím zdôrazniť, že som popritom aj rozmýšľala a hľadala príklady vo svojom okolí. Vidno, že som dobrá a pozorná čitateľka. A bolo to dávno, v decembri... V podstate tá knižka mohla byť aj nejakým už OTREPANÝM návodom "Ako zarobiť svoj prvý milión", ibaže v tomto prevedení "Ako byť obľúbeným a stredobodom pozorností" alebo "Ako to urobiť tak, aby ľudia vyhľadávali našu spoločnosť". Vlastne, ja to vôbec nechcem rozoberať. Skutočne si z toho čítania spomínam len na nejaké rady ako udržať rozhovor, čo robiť rukami, nohami, a tak.
Žiadnou z rád zo spomínanej knižky sa ani neriadim. Ale to, že každý rád rozpráva o sebe, je skutočne pravda a aj v knižke sa to tuším (vážne si nespomínam!) ale predsa len spomínalo. Kto by sa nepochválil, že bol (trepnem) v Japonsku? Kto by sa nepochválil, že vie (trepnem) po japonsky? Kto by sa nepochválil, že (trepnem) jeho najlepším kamarátom je Japonec a toto leto pôjdu spolu na 3 týždne do Japonska a naučí sa po japonsky?
Nie, skutočne. Ľudia to majú radi - rozprávať o sebe. Nie o svojich problémoch a ťažkostiach, ale skôr o rôznych napr. úspechoch, zaujímavostiach. O čom sa len dá. Niekedy je to také prirodzené, niekedy nápadné. Všímajte si to, pýtajte sa, je to zábavné... Ale je to tak dobre. Vlastne, aj ja sa rada chválim. A keď ma ešte aj iní pochvália, tak to je teda niečo!
A minule som si len tak chatovala na nete. A zrazu sa všetci (známi aj neznámi) začali pýtať na mňa. Cítila som sa ako v tom filme o moderátorkách, keď sú úspešné len preto, že sa riadia nejakými otrepanými radami z videokazety zaslanej poštou. Keď sa však na to príde, ich moderátorská kariéra spolu s ich skvelým vyjadrovaním na obrazovke je fuč... A chcela som sa ich (známych aj neznámych) spýtať, či tiež čítali tú knižku, lebo práve ona ma napadla. Ale nechala som to tak. Určite by si mysleli, že som cvok.
A teraz si to predstavujte spolu so mnou: Tí, čo ma poznajú, už so mnou nebudú chcieť chatovať (pri živom rozhovore je to asi iné). Ani na kávu ma nikto nepozve. Veď si každý bude myslieť, že neustále myslím na tú knižku... A že sa ich pýtam len kvôli názvu tohto článku, že sa niečím riadim. Som proste v keli. A keď sa spýtam "Čo máš nové?", každý si pomyslí, že na ňom už hneď idem aplikovať nejakú metódu z tej knižky, nejakú komunikačnú stratégiu. A už sa mi nikdy nerozžiaria oči pritom, keď odo mňa niekto neznámy žiada autorizáciu na ICQ (ak nepoznáte hodnotu môjho BMI alebo aspoň farbu mojich očí, toto nerobte!).
To som si teda naložila! Ale chcela som niečo úplne iné. Chcela som... Chcela... No proste som chcela povedať, že nejakou knižkou sa ja riadiť nebudem a keď sa niekoho spýtam "A ako sa vôbec máš?" (plus stovky a tisíce ďalších otázok), pýtam sa to preto, lebo ma to skutočne zaujíma. Nie kvôli nadviazaniu či udržaniu rozhovoru...
P. S.
Oveľa radšej počúvam "príbehy iných", ako rozprávam o sebe.
Chválim sa, keď mi je smutno.
