Matematikárke

Rozprávala o všetkom možnom. No vždy to malo niečo spoločné s matikou. Ako inak! Hovorila ako to bolo kedysi - tá úcta k učiteľom, a tak. Vtedy sa strašne rozplývala, hádzala úsmevy všade okolo. Spomínala starých žiakov, ktorých učila; Zuzu volala podľa jednej Anička. Vždy hovorila, že je perfektné mať v ruke aspoň 5 papierov o prijatí na vysokú školu, a tak si vyberať. Študovať to, čo študovať aj chcem. A preto treba počítať matiku, jasné. Ráno počúvala Slovenský rozhlas.

My sme si na druhej strane zakladali "Stranu logaritmického porozumenia", robili si z nej srandu. Nemohli ste ju totiž brať úplne vážne. Vedela vás uraziť jednou vetou. Priamo, surovo, až odporne. Keď mala dobrú náladu, pochválila Zuze účes. Päť minút o tom kecala! Keď sa jej nálada zhoršila, vy ste dačo nevedeli, účes vám skritizovala. Strašne náladová bola. Vždy nás volala po mene a zrazu: "Pančurová, k tabuli!" To bola jej zlá nálada. Vadila jej nevyvetraná trieda. Pred hodinou sme okná otvárali a vetrali ako blázni. Krieda musela byť zabalená v papieriku. Predsa len, 120 rokov robiť v školstve a písať nezabalenou kriedou je zdraviu i pokožke škodlivé. Špongia musela byť perfektne vyžmykaná. Jej dobrú náladu vedela zhoršiť aj maličkosť. Raz normálne vyšla z triedy, inokedy nás ignorovala. Kričala ako šialená a puntičkárka to bola. Napriek tomu vedela najlepšie zo všetkých naučiť matiku. Jej žiaci urobili najlepšie prijímačky. Vedela nás donútiť. Vraj, keď vypočítate nejaký príklad (niečo vykonáte), odmeňte sa. Dajte si hašlerku, dajte si lentilku. A nie je to úplna blbosť. Mala radšej povedať, že si treba dať niečo, čo si normálne nedoprajeme.

A všetci sme na ňu nadávali. Aj ja. Vedeli sme, že je dobrá. Strašne ľahučké písomky dávala, opravovať (aj opisovať) sa dalo, všetko nové vždy perfektne vysvetlila. Ale mnohokrát naštvala. Jej svet bol matika. Náš svet bolo čokoľvek iné. Robili sme si z nej srandu, keď preháňala. A nebola spravodlivá.

Napriek tomu som ju vždy bránila. To ty si mi povedala, Felka. Jasné. Veď keď na hodine povedala, že "Dana je skvelá. Len keby nechcela mať vždy posledné slovo... A veď ja ju milujem!" Hehe, celý deň som sa vtedy vznášala. Chápete, keď vám to povie tak múdra staršia žena. Niekedy v zlých časom takéto niečo dokáže neuveriteľne pomôcť. Na krúžku mi dala dokonca počítať osobitné príklady. A vôbec nie som matematický mozog! Úprimne. Podľa mňa si to vedela a aj tak si ma nenechala. Len počítať a počítať.

A drzá som už potom bola. Ani pre Teba tak dôležitého Klokana som nešla. Keď mi však na hodine zvonil mobil, vôbec si nekričala. Lenže keby zvonil spolužiakovi... Bola si nespravodlivá! Hoci mne osobne to bolo príjemné. Srandu sme si z toho robili. Že naše rodokmene sa iste niekde prelínajú. Alebo na kávičku k tebe chodím. Ale... No...

V podstate posledný náš deň na škole si sa prišla rozlúčiť. Boli sme tvoja najobľúbenejšia trieda, myslím. Aj si nás pred inými chválila. Zapriala si nám niečo do života, a tak. Potom si povedala, že urobíš niečo, čo si urobila len pri svojej vlastnej (tuším prvej) triede, keď si bola ich triedna učiteľka. Dala si dvom z nás knižky. Že obyčajné knižky?! Kľudne to mohli byť aj dve tabuľky čokolády... Išlo o to, že si NIEČO dala. TY, nám cudzia. Po jednu si išla Yawa. Po tú druhú ja. Ale v ruke si tie knižky mala až tri. Dobre som si to snáď všimla. Áno, mala si ma z nejakých príčin rada. Ale Ľuba vedela aj vie tú matiku stokrát lepšie ako ja. A veď aj ty to iste vieš. Každý z nás to vedel. To ona vždy všetko vedela. A Ľuba je citlivá. Možno aj v nej si zanechala hlbokú stopu. Tretiu knižku mala dostať aj ona. Každý by ti to povedal. Veď predsa nemôže za to, že škaredo píše. Bolo to od teba hnusné.

A prídem ťa aj tak pozrieť do školy, veď ty ešte stále učíš. Ťahaš 121. rok, hej? Neboj sa. Neprejdem na druhú stranu ulice, keď ťa niekde v meste zbadám. Ešte schválne do teba vrazím. Ale na Ľubu nikdy nezabudnem. Vieš, ty si mala rada mňa a ja zasa ju.

Sorry za tykanie a vďaka za príbehy a rady, ktoré si rozprávala. Boli úžasné. Mali dačo do seba. A viem, že si pre nás chcela vždy len to dobré. Aj keď pochybujem, že by si to priznali aj moji spolužiaci. Vieš, to nejde. Inak, Eva sme ti medzi sebou hovorili. Snáď sa nehneváš.

A bola si tá najlepšia a ešte raz najlepšia matematikárka, akú som DOTERAZ mala! A akú vôbec poznám. Je to napriek všetkému proste tak. Naučila si ma toho omnoho viac, než si myslíš a dokážeš predstaviť. Jasné, že na teba a tvoje čarovné vety nezabudnem. Mám ťa zapísanú tu!