Oči stále tvrdohlavo zabáral do okenných tabúľ. Vonku sa zdvihol vietor. Divoko ohýbal stromy lemujúce chodníky, a ešte ráznejšíe sa opieral do stien budov stojacich mu evidentne v ceste. S ohlušujúcim kvílením narazil aj do nášho okna. Mohla som tak jasne cítiť jeho chlad, až ma podvedome striaslo. Za oknom opätovne zahučalo. Na malú chvíľu ma opantala nádej, že som mu pre burácajúci vietor dobre neporozumela. Možno.... Nie. Jeho chladnúcim očiam ešte stále neprítomne sledujúcim okno som rozumela až príliš dokonale. "Kiežby som to okno stihla vyleštiť," preblesklo mi mysľou. Následne ma zachvátila túžba prekričať ten nešťastný vietor a uletieť spolu s ním do diaľky. Preč.
No ostala som. Sediac na stoličke, schúlila som sa do klbka a vlastným telom chránila, čo už nebolo možné zachrániť. Srdce mi pukalo a ťahalo so sebou celé moje ja. Sny, túžby, nádeje... Ani neviem, koľko sme tam sedeli. Párkrát som pozrela na hodinky, no zdalo sa , že spolu s mojím tepom zastal aj čas. Akoby už nejestvoval zajtrajšok, iba táto krutokrásna chvíľa... No nič netrvá večne.
Cítila som, ako pohol hlavou a váhavo pozrel mojim smerom. Nie na tvár, iba na členky, z členkov opatrne na kolená a na moju pevnosť z prekrížených lakťov. Videla som, ako sa mu hýbu pery, celkom pomaly a váhavo, akoby nechcel narušiť panujúcu atmosféru. Počula som len akýsi súzvuk tónov, čosi ako hudbu doliehajúcu zdiaľky a miznúcu sťa vôňa práve nastriekaného parfému. Ešte stále rozprával. Pohľad mu stúpal vyššie a vyššie, až sa takmer preťal s tým mojim. Vtom ma čosi popálilo na líci a rozmazávalo všetko navôkol. Mokrá stopa sa pomaličky šírila od koncov mihalníc ku kútiku oka, a odtiaľ sa cez špičku nosa skotúľala kamsi do neznáma. Za prvou kvapkou následovala hneď druhá, tretia, desiata... Máčali moje rozhorúčené líca a ja som im dovolila padať, v tichosti a bez pohnutia. Cítila som sa takmer nahá, keď sa všetka tá prísne strážená bolesť zrazu nezadržateľne prebíjala na povrch. Nemala som síl naďalej bojovať proti prúdu. Nechala som ju voľne plynúť, bez rozpakov či výčitiek...
Nechala som ho, aby tie vriace slzy zastavoval. Objal to nehybné telo, až bol po chvíli rovnako slaný ako moja tvár. Ústa sa mu už nehýbali, iba bozkávali mokré hnedé oči, ako by ich mal sám vysušiť. Odhodlane bozkával trasúci sa nos, pokrivené vzlykajúce pery i stiahnutý krk. A keď už nevládal, schoval mi tvár do vlastných dlaní a trpezlivo čakal... Veď nič netrvá večne.
Včera v noci mi povedal, že ma nemiluje. Nie až tak pragmaticky, a nie celkom dobrovoľne. No predsa. V tú noc sme obaja, načisto vyčerpaní, zaspávali tuho poprepletaní, akoby sme sa už nikdy nemali pustiť. Jeho silné ruky, obtočené okolo tých mojich, poskytovali chlácholivý pocit bezpečia a pokoja. Pery, ešte nedávno zastavujúce prívaly sĺz, už spokojne vydychovali horúci pravidelný dych. Za chvíľočku sa jeho nádych a výdych spomalil, ruky a nohy oťaželi a poddali sa prichádzajúcemu spánku. Len tie hnedé oči sa nie a nie zatvoriť. Mokré stopy z nich už dávno zmizli, no ťažila ich tá tupá, hlodajúca bolesť. Tú žiadna voda na svete nevyplaví...
Včera v noci vo mne niečo beznádejne umrelo. To malé dievčatko s ideálmi meniacimi svet, vystriedala ešte stále nepríliš skúsená, no triezvejšia žena. V tú noc niečo pekné skončilo, aby niečo krajšie mohlo začať. Nič netrvá večne...
