Pred časom ma zaujala jedna diskusia na najznámejšej modrej sociálnej sieti. Išlo o teraz neuveriteľne obľúbenú zábavu pridávať do spoločnej skupiny viac či menej uveriteľné historky z univerzít. Médiá si na tom trochu pochutili, takže ste o tom už určite počuli - nájdete tam mnoho príbehov zo záchodov, profesorkých kabinetov, skúšok a zase zo záchodov - to je asi také príslovečné.
Slovom, v tejto spleti neuveriteľne nízkej zábavy sa zrazu objavil výstrel do tmy. Akýsi neanonymný fanúšik napísal niečo v tom zmysle, akože je to strašne nízke a hlúpe, že väčšina tých príbehov vôbec nepôsobí dôveryhodne, a ako vlastne vôbec niekto môže mať tú odvahu s niečím takým sa chváliť (hoci aj anonymne).
A pod týmto príspevkom sa šialeným tempom rozbehla diskusia, v ktorej si tento nešťastník vyslúžil všetky možné anatomické pomenovania, pretože sa tvári ako moralista, a tiež všetky možné tituly slabomyseľnosti, pretože - a teraz sa podržte - svoj názor napísal s gramatickými chybami.
Hlavný argument jeho odporcov (a bolo ich mnoho) bol asi tento: "Ty sa chlapče bež schovať niekam do diery, najprv sa nauč správne písať a potom nás tu príď poučovať."
Je pravda, že dobrý názor treba aj dobre podať. Väčšina takých, čo sa zdôverujú internetu a priateľom so svojimi názormi, sa však snažia odovzdať určité posolstvo. V mnohých prípadoch stojí za to sa nad týmto posolstvom zamyslieť a toto prípadne podrobiť kritike.
Ale malicherne sa sústrediť na drobné nedokonalosti autora je naozaj nemiestne. Ani nie kvôli tomu, že by to mohlo uraziť autora. Sami prichádzame o možnosť zamyslieť sa a urobiť nejaký krok na ceste svojho osobného rastu. Takže - kto vie, čo som chcel povedať? ;)
