Marián Prachár asi vždy bol a aj je veľmi aktívny kňaz. Dočítal som sa o ňom veľa pekných vecí - že sa angažuje pre mladých, že dal vybudovať pre mladých tenisový kurt a podobne. Všetko chvályhodné veci. Ale to, čo robí v posledných dňoch sa mi zdá byť trochu silná káva.
Všetko sa to začalo tým, že keď sa objavilo Sokolovo meno v jeho zväzku on bol hneď prvý, ktorý kričal: "Nie je hanba odstúpiť!". Samozrejme, môže mať pravdu. Asi by to nebola hanba. Ale skúste si predstaviť analogickú situáciu. Pracujete vo firme, ste na úplne normálnom postavení, ste dobrý zamestnanec. Zrazu sa ukáže, že vás šéf, ktorého máte "v zuboch", možno spravil nejakú chybu (alebo vám tým konkrétnym krokom chcel pomôcť). Nuž, čo spravíte. Alebo pôjdete za šéfom a spýtate sa ho, prípadne si to vydiskutujete a bude pokoj. Alebo pôjdete za ním, vynadáte mu a on vás vyhodí. Je tu samozrejme aj tretia možnosť. Spýtajú sa vás na to novinári a vy budete s veľkou vervou všade rozprávať o tom, ako ste to vedeli a ako sa len ten váš šéf na tú funkciu nehodí... A ako to skončí si hádam domyslíte aj sami.
Nechcem tým však povedať, že všetci sa majú tváriť akoby sa nič nestalo. Zdá sa mi však prinajmenšom zvláštne ak namiesto konštruktívnej diskusie, ktorou sa všetci oháňajú dávajú nepochybne inteligentní ľudia prednosť prázdnym, "hrdinským" výzvam bez nejakej ďalšej víze. (Ak by Sokol odstúpil, čo potom? Okrem toho, že všetci ľudia, ktorým "leží v žalúdku" by sa potešili, čo iné by sa stalo?)
Ďalšou vecou, čo sa mi na celom probléme nepáči je to, že všetci chcú, aby Sokol povedal "pravdu". Pozor, nie pravdu, ale "pravdu". Všetci ho vyzývajú aby sa už konečne a pravdivo vyjadril k celej veci, ale v skutočnosti nikto nechce počuť odpoveď, lebo každý má utvorený vlastný postoj, nepochybne ten najsprávnejší. Každý počuje len: "Na Sokola sa našiel ďalši dokument", nikto však nechce počuť to, že "Z informácii, ktoré existujú nie je možné jednoznačne povedať, či arcibiskup spolupracoval alebo nie", čo sú tiež slová pracovníka ÚPN.
Tragédiou na celej veci je to, že od Sokola a ďalších každý čaká vyjadrenia, a pritom všetci, ktorí mnohých nútili k zradám aj tým, že ich bili, alebo psychicky týrali dnes úspešne podnikajú a keď na otázku "Ako to teda bolo?" odpovedia "Nepoviem vám", nič sa nedeje, nie sú totiž zaujímaví. Tým, že dnes súdia ľudia, ktorí za totality odsúdili iných vo vykonštruovaných procesoch sa tiež takmer nikto nezaoberá. A že dnes môže ísť do volieb Komunistická strana, ktorá tieto zverstvá organizovala a podporovala, je vlastne úplne normálne. Tak proti čomu to vlastne bojujeme?
