Ako pán M.D. do vetra rozprával

Pravdupovediac, dalo sa to čakať. Hneď, keď som sa dozvedel zloženie novej koalície som to vedel. Vedel som, že na vine bude (opäť) KDH. Ale predsa, v kútiku duše som dúfal, že sa bývalí spojenci dokážu spojiť aspoň v opozícii. Bohužiaľ, momentálny stav tomu príliš nenasvedčuje. "Prečo vidíš smietku v oku svojho brata..." Ale tento článok bude hlavne o niečom inom, než je politika.

V momente, kedy som si vypočul výroky nášho expremiéra som si (ako asi aj mnoho ďalších) povedal niečo na štýl: "Jéjda, čo to zase trepe?". Našťastie sa mi podarilo trochu sa zamyslieť.
Čím sa líši politik od "obyčajného" človeka, každého jedného z nás? Okrem iného aj tým, že jeho výroky, gestá a činy každý hodnotí a každý cíti potrebu sa k nim vyjadriť. Keď sa jedná o politiku je zrazu každý odborník (a mňa nevynímajúc, všakže? :) ) a každý má minimálne 10 nápadov ako by sa to dalo zmeniť k lepšiemu. Ale pozor - lepšiemu pre neho samého.

Trocha z iného súdka - podobná situácia je aj v športe. Keď "naši" hrajú veľké zápasy, je Slovensko plné trénerov a rozhodcov. Ba niekedy dokonca aj hokejistov... ("Toto nedal? Však to by som aj ľavou rukou dotlačil to tej brány...")

Keď si tak predstavím, že by niekto takto komentoval moje postoje a skutky, nie je mi všetko jedno. Napríklad: "Takú ľahkú písomku pokazil? To by aj malé dieťa napísalo lepšie...". Alebo ešte horšie: "Zase zabudol ísť do obchodu, keď to sľúbil kamarátovi? No ja keby som bol na jeho miesta by som sa pod čiernu zem prepadol...".

A tak to moje úvodné "prečo vidíš smietku v oku svojho brata" zrejme mení adresáta.
Stále si myslím, že pán Dzurinda nezvolil správnu taktiku. Ale mal na ňu právo. Myslím si tiež, že KDH môže byť voči nemu ústretovejšie. Ale majú právo na opačný postoj.
Môžem napísať, že sa mi to nepáči. Nie som tu však na to, aby som druhých súdil.