Mladá žena plná snov o šťastnej budúcnosti je prekvapená zásahom zhora, ktorý znamená množstvo vecí, no pokojný a radostný život medzi ne určite nepatrí. Tradícia hovorí o siedmich bolestiach, no našlo by sa ich asi aj viac. Táto silná žena sa s nepriazňou osudu popasuje naozaj ukážkovo, so vztýčenou hlavou znáša neúspechy svojho syna, vidí ako ho niektorí priatelia opúšťajú a zrádzajú a nakoniec má odvahu na to, aby bola pri ňom aj vo chvíli, kedy zomiera. Mária by sa možno mohla stať vzorom pre hnutia feministiek, no viac pozornosti sa jej dostalo od históriou ubíjaných národov. Ako je napríklad ten náš. Ale aj tento obraz nás dnes berie za srdce čoraz menej.
Raz som dostal otázku, prečo má vlastne človek milovať nezištne, keď sa tak neustále vystavuje možnosti utrpenia. Má to niečo do seba. Tí, ktorých máme najradšej nám vedia aj najviac ublížiť. A bolesť nemáme radi.
Zranenie je dnes totiž niečo ako (a opäť si pomôžem slovami populárneho slovenského autora) "obsesívny fetiš". Hovorí sa o zraneniach z detstva, z dospievania, zo školy či z práce. Zranení sa bojíme. Neexistuje však človek, ktorý by nikdy nebol zranený. Nehovorím teraz len o psychických zraneniach. Pokojne si spomeňte na svoje začiatky na bicykli, kolieskových korčuliach, na lozenie po stromoch či naháňačky. Nejaké to odreté koleno sa pritrafilo vždy.
Sú samozrejme aj vážne zranenia, a tým sa treba vyhýbať. Preto každé dieťa dostáva veľmi podrobné inštrukcie, aby nebehalo kade-tade. Opatrnosť je na mieste. Ale úprimne, čo by ste si pomysleli, ak by ste stretli človeka, ktorý sa nikdy ani trochu nezranil? Mohli by ste predpokladať, že má neuveriteľné šťastie, ale pravdepodobne by vám napadlo, že ten človek vlastne nič poriadne nezažil. Kto sa nikdy v živote neudrel, neporezal či neodrel, asi žije veľmi sterilne.
Milovať nezištne znamená žiť život. Inak to asi nejde. Treba byť pripravený na to, že sa môže pritrafiť aj nejaké zranenie. Áno, bude to bolieť. Ale je to asi jediný spôsob, ako naozaj žiť svoj život.
Máriu nazývame Sedembolestnou, lebo v jej živote bola prítomná aj bolesť. Ale to nebola príčina, ktorá by z nej urobila nepriestrelnú, hrdinskú postavu, na ktorú sa môžeme pozrieť, keď si potrebujeme dodať odvahy. Alebo sa vyplakať. Do života Božej Matky patrila radosť aj bolesť ako dôsledok. Dôsledok jej neustálej otvorenosti, jej rozhodnutia milovať, radovať sa a odpúšťať, dôsledok jej "nech sa mi stane".
Titul "sedembolestná" tak môžeme preložiť ako "žijúca naplno". A to je niečo, čo sa od Márie môže naučiť aj niekto, kto nemá rád citmi nabité nábožné prejavy, masové púte, litánie a obrazy. A dokonca aj niekto, komu je cudzí nárek nad ťažkým údelom nášho národa.
Žiť naplno totiž potrebujeme všetci. To nás učí Sedembolestná.
