Po príchode do "Novej" sme sa posilnili v jedálni saleziánskej komunity, kde sme dostali možnosť zoznámiť sa aj s ďalšími obyvateľmi domu. Medzi nimi bol aj postarší, trochu zle počujúci, ale hlavne veselý a milý kňaz, ktorého všetci volali familiárne "Dekanko". Na veľké rozhovory nebolo času, hneď sme vybehli na ihrisko a večer sme zahájili tradične futbalovým zápasom.
Ďalší deň sme venovali manuálnej práci (Bratislavským chlapcom nezaškodí :)), ktorú nám pripravil pán farár, alebo jednoducho Maroš. Zatiaľčo sa on venoval koseniu trávy, my sme polievali, hrabali, alebo nosili knižky z jednej miestnosti do druhej. Z času na čas sa pristavil aj Dekanko, povzbudil nás, zasmial sa a išiel ďalej.
Poobede sme už uháňali na vlak, rozlúčili sme sa, prisľúbili ďalšiu návševu a už nás nebolo. Ostali pekné spomienky a príjemná únava.
Príbeh by sa možno skončil, ale ako som neskôr zistil - neskončil sa. Už doma, na druhý deň som prišiel tradične na Miletičku, odkiaľ sa náš pán farár sťahuje. Pristavil som sa, a spomenul som náš výlet do Novej Dubnice. Nevynechal som ani Dekanka, na čo nás farár reagoval slovami: "No áno, Dekanko... Anton Kysela. Ten si toho tiež prežil, keď mu spomenieš ten neúspešný útek za hranice, ešte dodnes o tom nedokáže hovoriť." Zrejme si všimol moje neskrývané prekvapenie, pretože vysvetľujúco dodal: "No, on bol vtedy v tej výprave, čo utekala za hranice a ktorú chytili. No a potom ich tak kruto mučili a týrali, že doteraz keď mu to spomenieš, tak sa roztrasie a nedokáže o tom hovoriť."
Pokračoval som svojou cestou, ale vôbec mi to nedalo. Navonok jednoduchý, starý človek, ale to, čo prežil ho robí výnimočným. Často asi vôbec netušíme, s kým sa rozprávame. Asi nie nadarmo nás v rodičia od malička učili, že k starým ľuďom sa máme správať slušne.
