Na niekoľkých stranách knihy Štyri lásky predstavuje Lewis svoj pohľad na patriotizmus. Medzi iným uvádza aj príbeh o tom, ako sa stretol s jedným starším kňazom, ktorý vyjadril svoj názor, že Angličania sú spomedzi všetkých národov najvyspelejší a najdokonalejší. Prekvapený Lewis namietol, že predsa v každom národe panuje názor, že miestne ženy sú najkrajšie a ľudia najšikovnejší. Na čo starý pán povedal - "No áno, ale v prípade Angličanov je to aj pravda."
U nás sa sem-tam s niečím podobným stretneme ("na Budapešť", ...), ale aktuálnejšia otázka je skôr tá z opačného názorového spektra. Nie sme tak vo všeobecnosti už celkom unavení z toho, čo vidíme okolo seba (všetkých vymenovaných aj nevymenovaných, ocenených, nedocenených aj zranených) a z toho, čo sme si už ako národ zažili? A teda môže normálny, triezvo uvažujúci človek, ešte vôbec pomyslieť na niečo, ako je "láska k vlasti"?
Môže, a dokonca by mal, hovorí Lewis. Tak, ako je nebezpečné považovať vlastný národ za nadradený, je nebezpečné vykoreniť zo svojho srdca aj lásku k vlastnej krajine. V prvom rade, človek nikdy nevie, čo sa na miesto takejto vyhostenej lásky nasťahuje. A navyše, o niektoré veci človek musí zabojovať, hoci by aj neboli najdokonalejšie, jednoducho preto, že sú jeho. Opäť príklad: ak sa niekto pokúša vykradnúť môj dom, ja ho pritom prichytím a dobre mierenou ranou mu spôsobím monokel, nebudem sa snažiť si to ospravedlniť tým, že ten človek si to zaslúžil, a že je to takto spravodlivé, ale jednoducho tu ide o to, že sa niekto neprávom pokúsil siahnuť na to, na čom mi záleží, čo je moje.
Mať rád svoju krajinu znamená byť otvorený a vnímavý na iné kultúry a krajiny - nedá sa mať rád to vlastné, ak nasilu pretláčame akúsi falošnú jednotu (v tomto prípade len uniformitu). Zároveň to však znamená brániť si ju. Nie len pred ozajstnými či domnelými narušiteľmi zvonku, ale aj pred našou vlastnou ľahostajnosťou alebo nekritickým zbožňovaním.
