V jeden hviezdnatý večer som vznikol. Veľmi rýchlo sa začal môj život. Mamička o tom ešte dlhší čas nevedela. Kým mamička vôbec začala mať pochybnosti, či náhodou nie som, už mi veselo tĺklo srdce a tešil som sa zo života.
Netrvalo dlho a začal som premýšľať. Pravda, len tak trochu (lebo vraj všetkého veľa škodí), ale naplno sa mi rozbehol môj malý mozog. Mamička však nebola nadšená. Vraj sa chcela len zabaviť. Otecko vravel, že im pokazím život. Nie, to by som si nedovolil! Ľúbim vás predsa!
Mamička dnes večer plakala. Ja som sa tešil z toho, že som sa naučil ako sa cmúľa palec. Dúfal som, že tým mamičku poteším, ale asi to nezabralo.
Keď som si raz tak veselo plával v mojom útulnom domčeku (spomínal som, že už som začal dýchať?), zrazu som pocítil neuveriteľné škrtenie a musel som spomaliť s mojím dýchaním. Vraj tomu hovoria nikotín... viete niekto čo to je?
Otecko stále tlačí na mamičku. Ona zas stále plače a ja som tiež čím ďalej, tým smutnejší. Neviem čo si mám o tom myslieť, ale mamička chce ísť na akýsi "potrat". Nezdá sa mi to, chcem to dať patrične najavo, ale mamička ma asi nepočuje.
A potom to prišlo.
Spokojne som si oddychoval, keď som zrazu spozoroval akýsi čudný predmet. Nejakým spôsobom sa dostal do môjho domčeka. Chvíľu sa tváril celkom priateľsky, ale potom začal nepekne štuchať do môjho balónika, čo ma chránil.
Zľakol som sa. Chcel som mu povedať - daj mi pokoj! Ale zrazu som pocítil strašnú bolesť. Auuuuuu! Niečo ma strašne ťahá dole... tak dovidenia v nebi!
Mamičku som nikdy nemohol vidieť. Myslím, že nie je spokojná. Tešil som sa, že jej dám pusu. Škoda. Mamička, otecko... ja vás aj tak ľúbim!!!
