Hneď na úvod nás sestrička informovala, že chlapec sa má zle. Vraj sa k nemu dá ísť len s rúškom, ale musí najprv informovať jeho otca. Ten po chvíli prišiel, aby nám oznámil, že sa ďalej ísť nedá. Čaká sa vraj na výsledky a chlapec má bolesti. Mne stačil pohľad na otca chlapca, ktorý môže byť už o týždeň mŕtvy. Ktorý ešte pred týždňom behal a možno hral futbal ako všetci ostatní chlapci.
Každý z nás vlastne môže byť vďačný Bohu (neveriaci napríklad osudu) za to, že má tých svojich sedemnásť, dvadsať, tridsať, či koľko rokov, a že má vyhliadku sa ešte veľa ďalších dožiť. Že každé ráno môže opäť nadávať, že musí ísť do práce či do školy. Že napriek všetkým problémom sú vždy na svete ľudia, kvôli ktorým má život zmysel.
To, že dnes môžem vôbec niečo napísať nie je samozrejmé. Čo ak by som sa zajtra ráno jednoducho nezobudil? Nebolo by mi ľúto, že som nespravil veľa vecí, čo som spraviť chcel? Že som ich nespravil len preto, že som sa nedokázal prinútiť byť dosť zodpovedný? Nebol by som smutný, že som sa nestihol porozprávať s ľuďmi, ktorých mám rád len preto, že som sa venoval hlúpostiam?
Niekto múdry raz povedal: "Ži svoj život tak, akoby každý deň mal byť tvojím posledným". Možno to znie prehnane pesimisticky. Ale o koľko by bol svet optimistickejší, keby sme to tak všetci robili?
