Na úvod si teda priznajme, že vďaka širokej osvete na tému vystúpenia zo šedého priemeru sa usilujeme o tento nevyhnutný krok a, pri všetkej úprimnosti, túto otázku považujeme za jasnú (ak dokonca nie vyriešenú). Netreba v tom hľadať nejaké sebaprezentovanie - už len to, že ste sa pridali k neveľkej skupine tých, čo tento môj počin čítajú sa môže rátať ako krok von z priemeru na dnešný deň.
Riziko, ktoré však nevyhnutne postihne každého odvážlivca, ktorý sa rozhodne vydať sa na nepreskúmané chodníčky mimo priemeru, sa volá pokušenie nadpriemernosti. So známym pokušením priemernosti má mnoho spoločného. Nešťastník, ktorý do neho upadne sizrazu uvedomí, koľko pekného už robí, aby sa dostal von z priemeru a prejavil svoju originalitu či talent. Na tom samozrejme nič zlé nie je, ak sa toto blažené vedomie nestane zámienkou pre uspokojenie.
Áno, milí priatelia, ak pokušenie priemernosti spočíva v uspokojení sa s tým, že som rovnaký ako ostatní, toto uspokojenie číha aj vo vodách nadpriemernosti. Koľkí mu už prepadli a stali sa síce originálnymi, ale spokojne prežívajúcimi!
Nuž vás teda varujem pred touto skazou! James Hetfield a Kirk Hammett spomínali, že uspokojenie sa so stavom, v akom sme, je začiatkom konca (samozrejme, oni na to mali vycibrenejší slovník). Prijmite teda toto moje povzdbudenie a neuspokojte sa s tým, že ste lepší, než kopec iných ľudí! Tak sa už z mnohých "ľudí na ceste" stali "ľudia v zákopoch".
A cesta má oproti zákopom tú výhodu, že má svoj cieľ. Či Cieľ?
