So záujmom som pozoroval okolitú dopravu na veľkej, štvorprúdovej ceste a popri tom som hádal, z ktorej strany by asi ten môj kamarát mohol vybehnúť. Zrazu sa však môj zrak zastavil na malom chlapčekovi stojacom na druhej strane cesty (ešte raz podotýkam - štvorprúdovej, v strede s úzkou trávnatou plochou). Chlapček, mohol mať asi desať rokov, mal zdvihnutú ruku, ťažko povedať prečo. V prvej chvíli mi napadlo, či náhodou nestopuje.
Po chvíli chlapec ruku spustil, pozrel sa doprava a doľava, zakryl si oči dlaňou a vybral sa cez cestu. Najprv som si tento jav vysvetľoval tým, že som nemal okuliare, a tak som ho neprestal pozorovať. Chlapec ostal stáť v strede na trávnatej ploche. Zložil si ruku z očí, opäť skontroloval premávku a vykročil na cestu. Opäť so zakrytými očami.
Chlapček prešiel cez cestu a ja som stále neveril vlastným očiam. On si však, akoby sa nechumelilo, vytiahol reklamné noviny a pustil sa do rozhovoru s predavačkou v novinovom stánku.
No ak vám mám povedať pravdu, ja som mal v tej chvíli dosť. Kto ho toto mohol naučiť? Ešte nezabudnem dodať, že od miesta, kde prechádzal, bol prechod vzdialený asi 50 metrov. Bez svetiel, ale predsa.
