Prvé stanovisko: Gréci (a nielen oni), dlhé roky hýrili - vedeli to oni, vedel to Brusel, vedeli to banky. Falšovali sa ekonomické výsledky, korumpovalo sa, štáty ako Nemecko a Francúzsko veselo investovali do neistého prostredia. Zosobnime si to - vo firme v ktorej pracujem zarába môj kolega 2-3 násobok toho čo ja; žije ale hýrivý život a stojí na okraji bankrotu. Ja som si za posledné roky prešiel odriekaním, boli na mne robené reformy rôzneho typu - som relatívne chudobný ale som v dobrej kondícii, viem na čo mám a tak sa aj správam. Pointa - ja osobne by som kolegovi nedal ani cent - všetci vo firme sme „dospelí" a ak sa niekto nejak správa, musí niesť následky.
Druhé stanovisko: nežijeme však vo vákuu. Sme členmi EÚ, sme členmi menovej únie. Rozhodli o tom minulé vlády, ktoré boli zvolené v legitímnych voľbách. Odobrili to občania v referende. Ak už sme v nejakom klube, či chceme či nie treba dodržiavať nejaké dohody a nejak sa správať. Jedna vec je že by si mali byť štáty rovné a teda ak jeden v spolku nesúhlasí, návrh neprejde. Druhá vec je realita že niekto je rovný a niekto rovnejší. Niekto je najsilnejší štát EÚ a niekto je jeho chvostík. A záleží iba na blahosklonnosti a trpezlivosti toho veľkého, ako s malým naloží. „Žiaľ" (pre neho) musí akceptovať ak malý povie nie, ale je isté že mu to potom pekne zráta. Je to asi ako keby 5,5 miliónovému Slovensku stál v ceste štátik z 300 tisíc obyvateľmi. Vedeli by sme akceptovať jeho názor, alebo by sme sa chovali rovnako ako teraz Nemecko a tlačili dovtedy, kým neprejde „správny" názor? Slovenské peniaze v eurovale chýbať nebudú, ale vraciam sa na začiatok state - ide o to správať sa „klubovo", keď sme už v klube.
Tretie stanovisko: pomenujme veci pravým menom - sú to nemecké a francúzske peniaze, ktoré treba zachraňovať z vraku menom Grécko. Ak Grécko zbankrotuje, dlh sa odpíše. Nikto neuvidí ani cent. Ak bude Grécko nad hladinou, bude môcť ešte aspoň niečo splatiť týmto dvom najväčším veriteľom. Jedna vec je že Nemecko núti ostatných zúčastniť sa záchrany ich vlastných peňazí, druhá vec je že bez Nemecka môže ísť celá Európa „do zadku". Takto sú rozdané karty. A Nemecko môže ešte v tejto bizarnej situácii poukazovať na to, že platí do záchranného balíka najviac zo všetkých. Treba však veci vidieť globálne - sú skupiny ktoré si želajú rozpad eurozóny, a sú sily ktoré ho chcú stoj čo stoj zachrániť čo bude mať na konci za následok vznik superštátu. Vyhliadka pre tých ktorý nechcú ani euro, ani federálnu Európu, je ponurá. Ide zase o to klasické volenie si z dvoch možností, pričom vo výbere je len väčšie a menšie zlo.
Štvrté stanovisko - SaS nehlasovalo za euroval a podporu vlády. Ich názor bol všeobecne známy už dlhú dobu. Neprekvapuje ma ich názor, prekvapuje ma že ustáli ten tlak. Pýtam sa kto stojí za touto stranou, keď nimi nepohne ani tlak celej EÚ. Zrejme niekto kto má ešte vyššie karty ako Brusel. Viac ma mrzí to, že 24 poslancov nebolo fyzicky prítomných pri „hlasovaní desaťročia". Pýtam sa či voliči ktorí ich dostali do parlamentu im dali mandát aj na ignoráciu tak dôležitej situácie? Za čo poberajú plat, keď nie sú v práci keď ide aj o ich miesta? Treťou vecou je 60 jedincov ktorí boli prítomný ale nehlasovali. Osobne ma to rozpálilo do biela. Rozdiel medzi nimi a tými ktorí neboli ani v sále, je iba ten, že nebudú mať v denníčku absenciu. Považujem to za chrapúnstvo najhrubšieho zrna. Smer (väčšina z tých 60 poslancov patrila tejto strane) sa kľudne prizeral ako padla vláda, pretože vedia že v krátkom čase musí byť ďalšie hlasovanie ,euroval prejde (ale bude to bývalú vládu niečo stáť) a karavána ide ďalej. Smer dostal darček. Uvedomme si ale bizarnosť celej situácie. Tým že sa spojilo hlasovanie o dôvere s eurovalom, vmanévrovalo SaS do situácie že vláda áno, euroval nie. Smer zas do situácie že vláda nie (ktorá opozícia by hlasovala za áno, keď má možnosť zostaviť novú vládu?) - euroval áno. Premiérka (alebo SDKÚ) rozhodnutím spojiť tieto dve veci nedalo SaS ani Smeru šancu zachovať sa inak, pokiaľ nemali stratiť svoju tvár. Otázka je čo bolo za týmto rozhodnutím a či práve paradoxne takéto vyústenie situácie nebol zámer. Ako povedal jeden britský politik z 50.rokov - „v politike sa nič nedeje náhodne. A ak to predsa len vyzerá ako náhoda, môžete si byť istí že to bolo tak naplánované".
