Aj tohto roku vykvitli v hlbokej zelenej tráve, v tieni vysokých borovíc pre mňa neznáme biele kvietky. Navštevovala som ich od ich prvých púčikov, až kým úplne nezvädli. Aj mi bolo ľúto, že som trávu okolo nich udupala, no nemohla som inak, keď som chcela zblízka vidieť to krásne spoločenstvo jemných bytostí. Spoločnosť im robili rôzne malé chrobáčiky a mušky.
Môjmu foťáku neunikol tento malý chrobáčik. Keď som sa pásla na zvláštnej vôni kvitnúceho kra, predbehol ma a ujedal si plnými dúškami z lahodného nektára.
Pri sieste na rozkvitnutej lúke mi do pripraveného záberu vlietol neznámy tvorček s dlhým sosákom. Stačilo mi už iba cvaknúť a záber bol na svete.
Zapáčil sa mi tento slimáčik schovaný v liste medzi ostružinami, na ktorých si v týchto dňoch pochutnávam, keď idem do prírody. Ako dômyselne si vyrobil svoj príbytok.
A práve pri ujedaní z nich som naďabila na tohto pavúka, ktorý si zasa pochutnával na ulovenej ose. Takého veľkého pavúka som videla po prvýkrát v živote.
Mojím najkrajším zážitkom tohtoročného leta bolo sledovanie modlivky, ktorá v mojej prítomnosti ulovila muchu a vzápätí ju celú bezo zbytku zožrala. Než som sa stihla spamätať z miestami morbídneho divadla, na biely kvet, na ktorom sedela modlivka, si sadol ovad. Tušila som, že sa stanem svedkom nesmiernych udalostí. Modlivka sa k ovadovi v jednej sekunde otočila a v druhej sekunde ho mala v pazúroch. Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Kým u prvej muchy začala jesť najprv bruško, u druhej zhltla najprv hlavu. Zimomriavky mi behali po chrbte, keď som ju aspoň hodinu pozorovala. A to som si myslela, že je už najedená. Tretiu muchu však už nechytila.
Modlivky sú aj krásne tvory. Táto nevesta so závojom mi pózovala už minulý rok a nedokážem na ňu len tak zabudnúť. Toľko teda zo zážitkov z môjho súkromného Slovenského krasu.
