Sedela som na drevenej lavičke v tej istej budove a čakala som na vlak. Hlavu som si opierala o stenu a v pravidelných intervaloch otvárala a privierala ospalé viečka. Pri predstave sedemhodinovej cesty do Bratislavy som si nahovárala, že som v tej najlepšej kondícii.
Tri minúty do príchodu vlaku zavelili, aby som sa pomaličky presunula k vlakovému nástupišťu. Vonku už stáli ľudia a pri jednej lavičke aj ONA a ON. Kontrolovali všetky zipsy na taške, či sú poriadne zatvorené a ONA sa pritom vždy veselo krútila. Celé telo jej ustavične poskakovalo a hlava, tá sa raz otočila k nemu a raz k taške položenej na lavičke.
ON sa na ňu pokojne díval a ....... mäkkým dotykom jej pohladil vlasy. Potom prešiel rukou na jej pravé plece a pohladil jej ho ako dobrý kamarát. ONA sa stále krútila a veselo si džavotala, akoby vzácne dotyky ani nevnímala. Znovu zdvihol ruku, aby jej pohladil jemné blond vlasy. Prešiel po nich rukou zhora až dole, akoby jej narovnával a upravoval účes. Opäť sa rukou vrátil k jej plecu, aby náhodou nezabudla, že stojí stále pri nej.
ONA stále rozprávala a ON ... chytil jej hlavu do rúk a pobozkal ju na rozlúčku na obe líčka. ONA sa mu vzápätí vrhla do otvoreného náručia. Malými nežnými rukami objala jeho široký pás, hlavu si položila na jeho hruď a ON si ju k sebe pevne pritisol. Sklonil sa hlavou k jej hlave, poslednýkrát ju pohladil po vlasoch a rýchlo sa vymanil z jej objatia. Zjavne sa ponáhľal. Alebo žeby sa nepatrilo dlho sa objímať a navyše na verejnosti? .... Dal jej narýchlo posledný starostlivý bozk a odišiel zrýchleným krokom k autu.
Našla som si prvé prázdne kupé a ONA si prisadla ku mne. Privrela oči a tvárila sa, že spí, až kým jej nezazvonil mobil. Bol to ON.
"Áno, oco, fšetko je fporiadku ..."
... otočila som hlavu, privrela oči ... a tvárila sa, že spím ...
