
Stojíš v samote
ako kostol
svätých
duší,
vystieraš
ruku s
ópiom
v stuhnutom
srdci.
NA! VEZMI SI!
kričíš v ošiali
pribitý na
žobráckom
kríži ...
Ja raz
klesnem
sťaby ilúzie
sivovlasých
vševedkov,
raz vlním
bokmi na
rohu
cigánskych
neviestok ...
Blúznim svoj
sen
o Tebe,
a Ty
nevieš
...
zrazu ...
nič
krehké,
len sklo
v
mojom oku,
žobre z
Tvojho
hodu,
zo stuhnutých
slov k
lovu,
akoby sme
nikdy predtým
neboli
blízko
seba
v
sebe
spolu ...