Rozviazal čierne šnúrky, topánky položil na handričku pri dverách a zadychčane sa odtackal do pracovne. V ten májový deň bolo veľmi horúco a pracovňa bola od rozpáleného popoludňajšieho slnka nepríjemne prehriata. Náhlivo otvoril okno, aby vyvetral a zatiahol tmavé závesy. Kvapky potu mu stekali po spánkoch. Utrel si ich vreckovkou, ktorú mal pre každý prípad pripravenú na pracovnom stole a rozopol si košeľu.
Nemal rád, keď zabúdal. Dnes ráno zabudol zatiahnuť závesy. Hneval sa na seba. „Asi senilniem," vravel si v duchu, keď bol sám. Vyzliekol si košeľu a zavesil ju na hojdacie kreslo. Stiahol nohavice, prevesil si ich cez košeľu, zvalil sa na starú, rozheganú, ale milovanú posteľ a zavrel oči.
„Ach, ešte ponožky," ale už svoje myšlienky nevnímal. Premohla ho únava z pracovného dňa. Pomaly dýchal.
Adam bol nižší, štíhly štyridsiatnik. Možno by ste si mysleli, že je starým mládencom, ale nie. S manželkou sa rozviedol pred dvoma rokmi a žil sám. Nikdy sa nesťažoval na nezáujem žien.
Natiahol pravú ruku, stlačil gombík a z reprákov sa ozvala vážna hudba. Jeho bývalá ju neznášala. Koľkokrát mu vravela, nech ju dá tichšie ... Natiahol ruku a dal Mozarta pre istotu hlasnejšie.
Otočil sa na pravý bok a zadíval sa na obraz v tmavohnedom hrubom ráme. Ťažké drevo rámu dodávalo pracovni nádych starobylosti. Vždy si prial, aby v jeho pracovni bol obraz od starých majstrov. Svoj cieľ nedosiahol, o to viac si zakladal aspoň na tomto zvláštnom ráme. Vstal a rukou sa dotkol plátna. Prstami prechádzal po zaschnutých olejových farbách, prešiel k rámu a hladkal ho po vyleštenom, masívnom povrchu. Pritom si potichu pohmkával kvetnaté klavírne takty majstra Mozarta. Mal ho proste rád. Mal rád majstrov.
Sadol si za pracovný stôl a zapol počítač. V rýchlosti napísal zostávajúce pracovné maily. Už veľakrát sedel za stolom a písal, no teraz po prvý raz si všimol, že na ženskej tvári na obraze chýbalo jedno oko. Žena civela z obrazu ako znetvorený pozorovateľ.
Podišiel k obrazu, aby sa presvedčil, že oko je presne na tom mieste, kde ho namaľoval. Dlhý rovný nos, mierne pootočená hlava doprava, čierne vlasy v uzle na zátylku, štíhly krk s dvomi hrubými vráskami, ostrý pohľad modrých očí. „Hm," poškrabal sa na spánkoch, „som to ja ale ..." vetu nedokončil a ľahol si naspäť na posteľ.
Na obraze bolo všetko v poriadku. Až kým sa naň znovu natiahnutý na posteli nepozrel. Žena civela z obrazu ako starena. „To nie je pravda!" pribehol k obrazu, aby sa presvedčil, či vidí dobre. Srdce sa mu prudko rozbúchalo. Dýchal nosom prilepeným na plátne a s trasúcimi rukami hladkal obraz ženy. Eva bola dokonalá, nič jej nechýbalo. S úľavou si vydýchol.
Prisunul k posteli nočný stolík a zapálil si cigaretu. Prudko vdýchol cigaretový dym a snažil sa upokojiť. Koľko málo stačilo, aby si znovu zapálil. Pred mesiacom by bol prisahal, že tak už nikdy neurobí. Ale táto žena mu bola nesmiernou záťažou.
„Asi som unavený," pomyslel si. Vreckovkou si utrel kropaje potu, zahasil cigaretu, vyzliekol si ponožky a tentoraz okamžite zadriemal. Hlboko a pravidelne dýchal a z nozdier mu začal vychádzať prenikavý piskľavý zvuk.
Obraz zatiaľ visel pokojne tak, ako ho sám namaľoval. Mladá žena, ktorú kedysi miloval, sa však zrazu usmiala. No on jej úsmev nemal vidieť. Jej úsmev ju sprevádzal len v jeho snoch a strácal ho, keď sa zobudil. Bola len jeho myšlienkou na bielom plátne. Dokonale skoncentrovanou podľa jeho predstáv, keď sa na plátno díval zblízka. Vtedy cítil, že má všetko pod kontrolou, že svoj svet ovláda. No len na chvíľu. Keď sa od nej vzdialil, znovu a znovu hrala myšlienka svoju vlastnú hru.
Vo dverách sa ozval štrngot kľúčov. Drobné kroky v zodratých pánskych papučiach sa šuchotavo približovali po chodbe k dverám pracovne. Dve drobné vráskavé ruky ich otvorili a dovnútra nakukla tvár šesťdesiatročnej Emílie. Potichu vliezla dnu, sadla si na kraj postele, vzala do ruky popolník a pri pohľade na syna jej klesla hlava do dlaní.
„Kedy ho to prejde. Veď je to len biele plátno. A on mi chce navravieť, že tam namaľoval Evu, " povzdychla si.
Sny sa niekedy miešajú so skutočnosťou. Evy nebolo a v izbe ju pripomínali len hlasné takty Mozarta.
