Dnes nosím imidž prázdnych trhových vrecák ako spratú železnú košeľu a na vymetanie domácich trhov bez grajciarov v peňaženke nedám dopustiť. Hrabať sa v pre život (ne)prepotrebných čačkách-mačkách a snívať s otvorenými očami o tom, čo všetko by som si bola bývala kúpila keby ...
A tak s poslednými dvadsiatimi eurami určenými na zemiaky, karfiol a kyslú smotanu k nedeľnému obedu som sa toť nedávno náhodným určením osudu znovu ocitla v samom centre bratislavskej staromestskej burzy retro šperkov a bižutérie. Ach, koľké nevídané a neslýchané šťastie pravej nákupnej maniačky!
Moje zaužívané "Ďakujem, ja sa len pozerám" pôsobí ako uspávajúco-paralyzujúca mantra aj na tých najodvážnejších predajachtivých starožitných maniakov, ktorí by ma chceli pri prezeraní vecičiek vyrušovať. Čas od času však pri mojich potulkách trhovým systémom natrafím aj na prehistorické tvory, ktoré si ešte pamätajú svoje bojové inštinkty z pradávnych čias. O zákazníka treba predsa bojovať! Tobôž, keď je ním žena! Preto napnú všetky svoje svaly i šľachy, nastavia správnu polohu tela i jeho častí, zmapujú priestor a svoje šance u obete a vyrazia do útoku.
Jeden taký čudesný zjav som si všimla vďaka jeho precízne upravenému predajnému pultu. Snehobiely zamatový obrus nariasený do jemných vĺn, obsypaný snehovými vločkami a trblietavým povianočným páperím do posledného detailu ladil s veterno-zimnou atmosférou studeného marcového víkendu. Sobie parohy z filcu na jeho hlave ohlasovali zrejme druhý, povianočný príchod božieho zvestovateľa. Úškrn v tvári a červený nos podčiarkli celkovú vážnosť situácie. Len ultraštíhla vysoká postava knísajúca sa miestami z nohy na nohu pripomínala najslávnejšie časy majstra Hurvínka, čo si jej nositeľ očividne užíval.
A medzi vlnami na ozdobenom stole? Hotové povianočné darčeky, ktoré nenechali žiadneho zákazníka chladným! Šálky a misky z ružového porcelánu, pohľadnice z čias, keď muži boli džentlmenmi v klobúkoch a ženy dámami v sukniach a lásku si na filmovom plátne vyznávali maximálne bozkom na pery. Zrkadielko a šperkovnica starej prastarej dámy s úhľadne uloženými farebnými klipsňami a s prekrásne zdobenými originálnymi šperkami.
"Tá patrila mojej tete!" žmurkol na mňa predavač so svojimi šibalskými sobími očami, pričom v tej chvíli narástol minimálne o dva centimetre." Moja teta bola veľmi pedantná dáma. Rada a často chodila do divadla. Bola vždy dokonale zladená, dokonca aj spodnú bielizeň mala zladenú s farbami celkového outfitu. Nikdy jej nesmeli chýbať klobúk, náušnice a náplň pre rúž. A samozrejme divadelný ďalekohľad!" a súčasne so svojou detailnou prednáškou o tetiných toaletných zvyklostiach opatrne predo mnou otváral tajomnú pandorinu skrinku, pričom sa mu telo pravidelne kymácalo z miesta na miesto.
Hlava sa mi priam zatočila z ťažkej váhy čiernych pozlátených náušníc niekdajšej nóbl dámy. Pri ich skúšaní som úplne jasne videla, ako sa vznášam na tanečnom parkete v jednoduchých little black dress, v jednoduchých čiernych lodičkách, s jediným, nápadne visiacim klenotom v mojich ušiach.
Zrejme si parohatý obchodnícky úkaz všimol túto náhlu, nápadnú zmenu v mojej tvári, ktorá býva v okamihu viditeľná na každej žene, keď sa rozžiari a začervená. "A teraz si samú seba predstavte", rozvravel sa hrdý zberateľ rodinných starožitných artefaktov držiac v ruke predo mnou zrkadlo poskakujúce v rytme jeho tela,"máte na sebe jednoduché čierne šaty a na ušiach tento tetin originálny šperk. Ani náhrdelník nepotrebujete!"
Asi som sa musela nad prečudesnou zhodou našich myšlienkových procesov zatváriť ako postmoderná Mona Líza, keď sobí ctiteľ módy a ženskej krásy posmelený mojím vyjaveným pohľadom vo svojom teatrálnom vystúpení ako správny obchodník rázne pokračoval.
"Krásne ...", zadíval sa na moju tvár ozdobenú vzácnym kúskom z tetinej pozostalosti, hlboko sa nadýchol ako ázijský bojovník v bdelej prítomnosti a s pohľadom skúseného psychoanalytika vážne zaklincoval: "A keby ste ešte mali viac pieh okolo úst, bolo by to dokonalé!"
Vytreštila som okále ako Maruška hľadajúca čerstvé a voňavé jahody pod závejmi hlbokého marcového snehu. Pehy? V zime?!!! Kde by som ich teraz ja nešťastnica prosím pekne zohnala?!!! Slnka ešte nebolo a mesiačika Mareca (aj Sama) nejaké moje hrdzavé pehy nezaujímali, keď bol denno-denne pohrúžený v knihách.
Netradičný zvierací, naslovovzatý odborník v stylingovom fachu to zjavne so svojou predstavou o úprave môjho zovňajšku myslel vážne. Skúšala som si klipsne žlté, červené, zelené a pri každom kúsku som dostala návod na úpravu vlasov a mejkap. Raz som bola víla, potom sexi tanečnica. Až som závidela tete jej úžasne tvorivého, žijúceho synovca.
Ani ponúkané niekoľkoeurové zľavy ma však nakoniec neprimäli k tomu, aby som si aspoň niektoré z nich kúpila. Asi v tom mala prsty teta, keď ma príšerne rozbolela hlava, čo bolo pre mňa znamením, že mi mávala z onoho sveta. Nad všetkými cennosťami tak nakoniec predsa len vyhral, ako zvyčajne pri mojich trhových potulkách, nedeľný obed a aj s obyčajnou nákupnou taškou na pleci som sa odchádzajúc z blšieho trhu cítila, vďaka sobiemu džentlmenovi, ako pravá (myslené apoliticky) dáma (rozumej osoba ženského pohlavia). ;)
