Zdravím staré, vetrom a slnkom zošúverené jablone. Mám ich rada už od detstva, keď sme na ne liezli a oberali zelené a kyslé jablká. Jedli sme ich, aj keď sme sa báli, že nám z nich bude zle. Teraz sa zohýnam pod skoro holými korunami týchto krásnych, divo rastúcich stromov a v slnečnom svetle, v chladnej orosenej tráve hľadám aspoň jedno jabĺčko.
Moja nádej sa scvrkáva na veľkosť horčičného semiačka, keď v tom ... spása! V diaľke pod krovím, kam sa ľudská noha len tak nedostane, svieti na mňa žlto-červený, guľatý poklad. Približujem sa k nemu opatrne, s vierou deravou ako starý rybársky čln, že snáď nebude obité, rozpučené či Jančiho cestičkami rozryté. Chytím ho do ruky a poteším sa ako Krištof, keď objavil Ameriku. Z jednej strany inak celého jabĺčka sa na mňa usmievajú dve vyjedené jamôčky, v ktorých si ešte hovie Janči. Jeho osud je v tomto okamihu spečatený a končí v tráve. Odkusnem vyjedené miesto, umyjem jabĺčko v rose a dám si ho do vrecka. Zjem ho po behu, vravím si.
Prechádzam hore kopcom popri divokej slivke, mojej štartovacej čiare. Ďalšia prírodná pamätihodnosť, ktorá si pamätá celý môj život. Jej plody si zbieram každý rok. Jedna noha, druhá noha ... dych sa zrýchľuje a svaly nôh dostávajú na kamenistom, kopcovitom teréne zabrať. Bežím až na najvyšší bod kopca a pomalým behom po rovinatom teréne pokračujem ďalej. Uvoľňujem napäté svalstvo a silno vydychujem vzduch z vysilených pľúc. Uvoľnená bežím pri stáde koní až k môjmu rozkošatenému dubu. V tieni jeho koruny si oddýchnem. Posilnená pohľadom na lesy a obzor nad nimi vraciam sa dolu kopcom a zastavím sa na lúke plnej kvetov. Vyzujem si topánky, stiahnem ponožky a bosá pobehujem po mokrej tráve. Studené nohy sú po chvíli teplé, prekrvené. Moje telo dotykom zeme ožíva. Vyzlečiem si košeľu a na nahej pokožke sa objavujú nové zimomriavky. Vytiahnem z vrecka jabĺčko, ktoré na mňa už netrpezlivo čaká. Pozdravím krákajúceho krkavca a pokochám sa na kŕdli divých vtákov, ktorí odlietajú na juh. Odkusnem si prvé sústo a ďakujem zemi za tento jej dar. Jediné jabĺčko z divokého kraja, ktoré sa mi tohto roku ušlo.
S chuťou ho jem a spomínam na koniec tohtoročného júla, na dobrodružstvo so štyrmi guľatými ružovými slivkami, ktoré vyrástli na najvyššom konári starej slivky. Štverala som sa za nimi ako Pipi-dlhá pančucha s úlomkami konárov v ryšavých, rozstrapatených vlasoch, len aby som si ich nakoniec s rukou dlhou ako Saxana uchmatla. Posledné štyri slivky na starej slivke. Spomeniem si, ako som ich pahltne a pritom slávnostne zjedla. Ani Čenkovej deti by sa za mňa nehanbili. Veď pri pohľade na vybielenú slivku mi bolo jasné, že sú tento rok posledné, ktoré mi nasýtia žalúdok.
Zvláštne sa usmejem a pozriem sa na kúsok môjho prvého a aj posledného tohtoročného, divoko rastúceho jabĺčka. Dlhé roky sa slivka a jablone v našom kraji ohýbali pod ťarchou svojich plodov. Dlhé roky som sa týchto darov zeme dosýtosti najedla. Zakaždým mi však bolo ľúto, že ostatní ľudia ich plody nevyhľadávali a neoberali. Vo veľkých množstvách tak padali nezjedené na zem a matička už pomaly nemala ani miesta, aby ich padnuté prijala do seba. Tento rok sa však všetko zmenilo. Zmenili sa ľudia, zmenili sa pravidlá. Dnes aj v tomto divokom kraji platí "Kto prvý príde, ten berie" alebo "Kto neskoro chodí, sám sebe škodí".
Kríza je jednoducho mocná čarodejnica. Alebo ... keď sa tak pozerám na ohryzok posledného jablka, žeby tú krízu spôsobila príroda? Nuž, ktovie? Príroda je zázračná. Možno aj svetovú krízu zariadila ona, aby si ju ľudia konečne všimli. :)
"Kiež by ste mohli žiť z vône zeme a ako vzdušná rastlina brať silu zo svetla ..."
"Keď sa stretávate so slnkom a vetrom, kiež by ste im mohli vystaviť viac svojej pokožky a menej šiat, lebo v slnečnom svetle je dych života a vo vetre je ruka života ..."
"A nezabúdajte, že zem sa teší dotyku vašich bosých nôh a že vietor sa rád pohráva s vašimi vlasmi ..."
Kahlil Gibran (Prorok)
