reklama

Môj pes Vás ľúbi

"A prosím, chvíľku na bráničke počkajte. Mne trvá, kým Vám prídem otvoriť," tieto slová som si ako posledné z nášho telefonátu zapamätala, keď som stála pred pekným ružovým domom s číslom 17 a opatrne stlačila zvonček. Jedna barla vykukla spoza dverí, vráskavá ruka odtlačila vchodové dvere a ja som zbadala dve svetlosivé, nedôverčivé oči zohnutej, nízkej, ťažkopádne chodiacej starenky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)
dusko-sajkovic.starenka-4b90f26d06c8e_613x411
dusko-sajkovic.starenka-4b90f26d06c8e_613x411 

"A Ty čo robíš?" zašomrala na svojho psa, ktorý sa jej tmolil okolo nôh a bariel. "Vy máte psa? Veď toto nikdy nerobí, že skáče po cudzom človeku?" povzdychla si a viedla ma chodbou do malej garsónky, ktorú som si prišla obzrieť.

Zvonku renovovaný, zvnútra však rokmi schátraný dom nezodpovedal štandardom moderného bývania pre mladú, samostatnú ženu 21. storočia, hútala som. Zatuchnutý pach, miestami zničené steny. Prešla som pohľadom na tmavohnedé linoleum, očami zostala visieť na starej, dvojdverovej skrini, ktorá nezodpovedala objemu môjho šatníka ani spolovice a bolo rozhodnuté.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Neskôr kúpime aj práčku," počúvam pri vstupe do kúpeľne.

"No ..., " dodám a nestihnem dokončiť vetu.

"Prepáčte, nepočujem Vás, čo ste povedali? Môžete mi prosím podať môj sluchový prístroj? Je tam vzadu pri kresle."

Vojdem ostýchavo do druhej miestnosti so starožitným nábytkom, kým sa ona usádza v kuchyni. Mám pocit zlodejky zakrádajúcej sa v tme po cudzom majetku, keď si prezerám čipkované dečky a zúfalo hľadám vec, ktorú som v živote nevidela, a ktorú som zúfalo nevedela nájsť.

"Nechajte tak, už viem, nechala som ho pri kresle v pracovni. Poďte, sadneme si tu, kde vyučujem," a sadli sme si do tretej miestnosti s výhľadom do záhradky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jej poznámka o vyučovaní ma príjemne prekvapila. "Vy učíte, vo Vašom veku?" snažím sa začať rozhovor najprv na príjemnú tému a vidím zástupy detí od štyroch rokov až po dospelých vrátane dôchodcov, ktorí sedia s dôverou na stoličke, ktorú teraz zohrievam ja. Podáva mi karizblok so zápiskami jednoducho vysvetlenej nemeckej gramatiky a naša spoločná téma nás zblíži. "Telo už neslúži, ale hlava mi funguje ešte dobre, viete?" povie akoby smutne.

Pes sa hrá s plyšovým potkanom a do našej spoločnosti sa nepozorovane votrie ďalší člen domácnosti. "Je to kocúr, či mačka?" vyzvedám sa a prejdem rukou po čiernom kožúšku. "Nevidíte, že je to kocúr? Pohladkáte ho a hneď zdvihne chvost," povie akoby samozrejmú vec a ja zostanem v miernych rozpakoch, nevediac, či sa mám smiať alebo zostať slušne vážna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Ste mi sympatická. Takže, aj vy ste učili?" spýtala sa starenka a bavíme sa znova o škole a školstve.

"Tak ako ste sa rozhodli?" pozrie na mňa skúmavo. "Bola by som rada, keby ste u mňa bývali," povie.

"Hm ... , " opatrne vysvetľujem dôvod môjho negatívneho rozhodnutia a prikradnem sa k psíkovi. "Skáče, ale pohladkať sa nedá," odľahčím smutnú atmosféru a natiahnem ruku k psiemu ňufáku. Pes striedavo skacká smerom ku mne a potom sa opäť bojazlivo odtiahne pred blížiacou sa rukou.

Ona mlčky sedí. Ja sa pripravujem na odchod, keď sa zrazu pes pritúli a ja ho môžem po prvý raz pohladkať. Nečakane pre nás obe sa natiahne na koberci v celej svojej dĺžke, roztiahne labky a ukáže nádherné ružové bruško.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"To je krásne bruško," teším sa prejavenej psej dôvere. "Je to ona alebo on? Aha, už vidím, je to ona," a znovu hladkám jej strapaté bieloružové telíčko. "Veď vravím, je to štetka, pohladkáte ju a ona roztiahne nohy," povie tentoraz zadumane pre seba starenka a svojim nečakaným slovníkom ma dostáva do ešte väčších rozpakov.

"Viete, páčite sa mi," zašepká. "Máte peknú hnedú šatku, takú mriežkovanú," zadívam sa na šatku na krku a uvedomím si, že som si tie mriežky doteraz nikdy nijak extra nevšimla. Jej úprimnosť a postreh ma odzbrojujú.

Pri odchode si prezeráme jej veľkú knižnicu, starú zbierku platní a gramofón, ktorý chce predať. "Viete, ja potrebujem, aby ma niekto aj doopatroval a myslím aj na dedičstvo tohto domu," cítim clivotu v jej roztrasenom hlase a ešte viac sa prekvapím. Mlčíme a pomaličky ma odprevádza na chodbu vedúcu ku dverám.

"Nepôjdem s vami, prosím, pribuchnite poriadne dvere, aby Nelinka neušla," a akoby sučka vytušila jej slová, hlasno zakňučala. "Príďte hocikedy na návštevu, môžeme grilovať, alebo pre kvietky, keď budú kvitnúť. Rada Vás znovu uvidím."

Pri bráne jej ešte sľúbim, že jej určite zavolám kvôli kúpe gramofónu a odchádzam so zvláštnym pocitom v srdci, ako keď niekoho spoznáte a za pár minút máte pocit, že objímate celý svet.

Poobede vytáčam jej číslo, teším sa na jej hlas. Uvedomím si, že sme sa nepredstavili, že nepoznám jej meno a ona moje. Neviem si ju uložiť do zoznamu kontaktov v mobile ...

"Myslela som, že už nezavoláte," povie svojim trasľavým hlasom ako dieťa, ktoré čaká na mamu a bojí sa, že už nikdy nepríde. "Akoby som mohla nezavolať," poviem tak samozrejme, akoby som sa rozprávala s najdôvernejšou priateľkou.

"Viete, môj pes Vás ľúbi," povie.

Zložím a srdce mi stisne. Rozmýšľam, či môj životný štandard je naozaj dôležitejší ako to, čo práve po jej úprimných slovách cítim.

Čo najskôr pôjdem znovu pozrieť gramofón a možno, ak bude ešte chcieť, prídem niekedy poliať kvietky v jej záhrade.

Žaneta Daroková

Žaneta Daroková

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu