"Niet žiadnej pochybnosti", zatvára okno a vracia sa k stolu. "Žena je teraz nakreslená proporčne správne. Ale nie je to už banícka žena! Nie je to žena z Borinage, zbierajúca uhlie na svahu terrilovej hory. Je to bezchybná kresba hociktorej sklonenej ženy na svete!", horlivo sa presviedča.
Vytrhne stránku a začne kresliť znovu. Bielu plochu zapĺňa kyprými tvarmi pracujúcej ženy. Súvisle prechádza k líniám svahu. Uhlík sa mu stráca pod studenými rukami.
"Nie, nesmie byť medzi nimi presná hranica", vraví si. "Sú to vlastne dva druhy zeme, ktoré patria k sebe a splývajú dovedna. Dve formy tej istej hmoty, ktoré sa v podstate neodlišujú", dokončí posledné línie ženskej postavy a uhoľného svahu a zadíva sa na svoj výtvor.
"Niečo tomu chýba", povie si. Oblečie si vlnený kabát. K telu si pritisne papier a rozlomené uhlíky, ktoré schová pod kabát. Za pár minút sa ocitne v hlbokej hmle. Kráča do kopca. V lese je úplne sám. Počuje tiché dopadanie kvapiek.
Obklopený ťažkou hmlou a hustým lesom sa cíti ako pútnik v zakliatej elfskej krajine. "Hm", pomyslí si, "Sme pútnici. Náš život je dlhá púť zo zeme do neba", pohrúžený v myšlienkach sa dostáva do minulosti. K žene, ktorú miluje. K sebe. K nim dvom.
"Existuje ešte naše "My"? My dvaja? Či už sme len ona a ja? Ja a ona? Kto prvý, či kto druhý?", zamyslený dôjde k vysokej, hrdzavej borovici. Rastie majestátne, vo vlnách hrdzavo-oranžovej jesennej trávy. Vyzuje si čižmy, bosými nohami sa dotkne vlhkej zeme. Cíti posvätnosť a surovosť života, ktoré voda dáva všetkému, čo žije.
Sadne si na kabát a opatrne vezme do ruky hárok papiera a uhlík. Kreslí línie ženy. Už nie baníckej. Tej, ktorú miluje. V nohách cíti pulz svojej krvi. Jeho telo silnie a ožíva. Krv sa vlieva do rúk, ktoré získavajú istotu. Vlny, malé, veľké, zdobia biely papier. Nejasná tvár nemá oči, zakrývajú ich prúdy jej hrdzavých vlasov. Akoby hrdzavá farba bola farbou všetkého živého. Ona stelesňuje všetko živé. Živé v ňom, i mimo neho. Pulzuje v jeho krvi, v zemi, v stromoch.
"Aby som bol chlapom, musí na mňa dýchnuť žena", smútkom zastoná. Chce ju objať, túži po tichom dychu, ktorým zakaždým zohrieva jeho studené ruky. Chce jej povedať ... nie je schopný ... čo všetko v ňom vrie ... hlboko v ňom ... v zákutiach duše ... v očiach ... "Iste si blázon", často mu vravievali. Len on vie, že nie ... určite nie ... alebo áno? ... Inak by nemaľoval ... nemohol by ...
Ťahy rúk spomalí. Vykresľuje detaily jej nôh. Bielych a nežných. Jej jemnú pokožku. Cíti jej vôňu. Cíti šťastie. Chce ho cítiť znovu ... znovu ... a preto maľuje ... Svoju túžbu, svoju myseľ, všetko, čo je v nej.
Dažďové kvapky dopadajú na dokončené ťahy uhlíka. Obraz ženy sa rozmazáva. Jej telo, jej vlasy, také nejasné ... a predsa živé ... sú zrastené v ňom ... ako hrdzavá kôra borovice, ktorá sa nikdy neolúpne. Je šťastný. Našiel seba. Našiel sa v nej, lebo ona a on sú navždy jedno ... v jeho maľbe ... v každej jeho maľbe ...
V texte sú použité úryvky z knihy Irvinga Stona: Smäd po živote (kniha o živote Van Gogha).
Obrázok: http://www.chrislee.org.uk/inspiringcreativity/GR128%20-%20Vincent%20van%20Gogh%20-%201853-1890%20-%20Sorrow%20-%201882.jpg
