Obyčajné veci ...

Život sa niekedy tak zvrtne ... pritmolí nám pod nohy raz kamienok, ktorý sme nečakali ... inokedy balvan, ktorý musíme nadvihnúť, aby sme pod ním našli voňavý kvet ... inokedy sa prihodí aj nádherný spev slávika ... V jeseni to príroda zariadila tak, že sa najčastejšie stretávame s padajúcimi listami ... oranžovými ... alebo hnedými ... žltými ... tancujúcimi vo vetre svoju pieseň ... štekliacimi potmehúdsky kútiky úst ... Pri dnešnej prechádzke po lesnom chodníku som mala trošku pochybnosti ... naozaj je život o týchto jednoduchých veciach? ... o radosti z farebných listov, či o vôni lesa, či o jednoduchom úsmeve? ... naozaj je prítomnosť čarovná práve týmto? ... odpoveď som dostala už na konci chodníka ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
http://browse.deviantart.com/?q=tree%20in%20autum&order=9&offset=0#/d14po5j
http://browse.deviantart.com/?q=tree%20in%20autum&order=9&offset=0#/d14po5j 

Začalo pršať, keď som ležala v tráve a hlboko vdychovala jej jesennú vôňu. Miesto, kde chodievam, bolo už nadobro uležané vďaka mojej telesnej konštrukcii a ani dážď ani vietor ho nijak počas posledných týždňov nenarušili. Vyschýnajúca materina dúška ešte stále voňala.

Nechcelo sa mi vstať z voňavej trávy. Prečo ľudia nevymysleli voňavé počítače a autobusy s trávnatými sedadlami? A vodiča autobusu, ktorý by sa každý pondelok ráno usmieval, keby mu vietor či dážď cez otvorené okno šibali rovno do tváre? Nos som si zaborila do trávy ešte hlbšie a naťahovala túto chvíľu, aby trvala čo najdlhšie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vietor sa v dvoch brezách, ktoré rástli neďaleko, ozval silno a naliehavo. Vrcholky ich korún sa hýbali, aj keď ostatné stromy boli pokojné. Pomyslela som si, že len v nich určite žije vzdušný elf, aby každému, kto okolo nich prejde, dával takýmto spôsobom najavo ich prítomnosť. Okolo mňa preletel vtáčik s oranžovým perím pod zobáčikom. Najprv som si myslela, že odletel. No aj bez okuliarov som medzi konármi porastenými lišajníkom zbadala jeho pohyb. Sedel na konáriku oproti. Bol to krásny zážitok, len my dvaja a dážď a vietor v stromoch.

Vybrala som sa naspäť, lesnou cestičkou vrchovato naloženou farebným lístím a blatom. Málo ľudí chodí do lesa a tak ma premohla pochybnosť. Naozaj je dôležitý v živote prílet vtáčika, chvíľa v tichu, vo voňajúcej tráve, s vetrom v brezách?

SkryťVypnúť reklamu

Pochybnosť mi lietala hlavou, keď som sa poslednýkrát otočila a chystala sa opustiť lesnú cestu. Pohľadom som sa zastavila na starom orechu, ktorý som zvykla zakaždým pozdraviť a objať. Naveľa som sa vrátila pár krokov dozadu a prikrčila sa k jeho kmeňu obrastenému machom.

Zrazu sa ozval nápadne silný zvuk. To už bola v korune susedného orecha nezbedná veverička. A pri nej blízko ďateľ. Veverička sa vyšplhala až na vrchol najvrchnejšieho konárika v korune a ďateľ si našiel najvhodnejšie miesto na svoje ďobanie na spodnom. Obaja si robili ďalej svoju prácu tak, akoby som tam ani nebola. Pozorovala som ich s otvorenými ústami a prizerajúcimi sa očami. No znovu ma prepadli pochybovačné myšlienky a než som sa spamätala, veverička bola preč z môjho dohľadu. Bolo mi to ľúto a tak som ju rýchlo hľadala. Bola v kríku, za mojím chrbtom. Jej pohyb som si všimla, aj keď bola tentoraz ticho. To už však ďateľ veselo ďobal ďalej. Ale čo to! Z iného orecha priletel ďalší ďateľ a prudko si to namieril priamo na toho prvého. Začal sa hotový súboj o korunné územie! Či nebodaj som bola svedkom vyznania lásky? Netuším, no takéto divadlo som v týchto orechoch zažila po prvý raz.

SkryťVypnúť reklamu

Či sa v ďobaní toho konára striedali, alebo sa naň v sekundových intervaloch vracal vždy ten istý ďateľ, som zistiť nestihla. Za mojím chrbtom sa ozvali ľudské hlasy. Oslobodila som sa z orechového objatia a čakala, kým dievčence prešli okolo mňa a zmizli za lesnou cestou. Kráčali ticho, no roztržito a náhlivo a v lístí sa pohybovali ťažšími krokmi. Všimla som si, že z rôznych zvukov padajúceho lístia a konárov mali strach. A vtedy sa to stalo! Keď dievčence prechádzali pod ďatlím stromom, ďatle zrazu prudko odleteli. Dievčatá už boli dlho preč, no oni sa nevracali. Objala som orech a čakala. Zavrela som oči a ... predsa prileteli.

SkryťVypnúť reklamu

Pozorovala som ich ešte chvíľu. Rozlúčila som sa s orechom a keď som prechádzala pod ich stromom, ani si ma nevšimli. Ticho pokračovali v ďobaní.

Tak predsa! Nie sú to obyčajné veci! Vidieť poskakovať veveričku a boj ďatlov. To nie je obyčajná vec. Sú to veľké veci ... prichádzajú však po tichu a udejú sa tiež len v tichu ... ako dar ...

Žaneta Daroková

Žaneta Daroková

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

711 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu