Už-už si chcem k nemu sadnúť, vlastne čupnúť, ako vždy a obdivovať jeho krásu, keď si všimnem jeho zvláštneho tvaru. Je akýsi strapatý, v jeho konárikoch má "bordel", chaos, ktorý som predtým nevidela. Pozriem sa bližšie a v jeho "korune" zbadám nastoknuté odrezané konáriky z iného šípkového kra, už odumreté a vyschnuté, čierno-hnedé s vyblednutými, sivastými tŕňmi.
Koľká ľudská márnomyseľnosť ... pomyslím si. Kto si dal tú námahu, komu urobilo radosť, že zohyzdil zdravý šípkový ker? Jedujem sa, hodnotím, aj keď viem, že tým nič nezmením. Opatrne chytím pomedzi prsty prvý suchý konár a ťahám ho z tŕňového zajatia zdravých výhonkov. Je husto rozvetvený s početnými ostrými zakončeniami, ktoré ma bodajú a škriabu. Jeho ostne sa pevne zastokli do zdravých výhonkov a nechcú povoliť. Konečne je prvý cudzopasník von a ja sa naťahujem za druhým nespratníkom. Je menší ako ten prvý, ľahko sa vyberá. Je zastoknutý len na okraji kra. Problémy mi robí posledný, najmenší z nich, pohodený v strede kra. Trhám si o neho vetrovku. Prvá kvapka krvi a zjojknutie. Pevne sa rozhodnem, že šípková žienka musí byť znovu krásna ako kedysi. Končekmi prstvov sa dostanem k najhustejšiemu miestu s tŕňmi a pomaličky odtiaľ ťahám suchý porast. Rukáv vetrovky sa trhá, na prstoch mám krvavé škrabance.
Odhadzujem posledný suchý konár. Žienka je slobodná. Krásna. Hladím ju po hladkých miestach, chránim sa jej tŕňov. Teraz sa ich dotýkam len jemne, aby mi neublížili. Konečne ju poznám. Viem ako chutí, aká je naozaj. Už sa nejedujem, nehodnotím. Šípková žienka je krásna. Teraz to už viem.
