Tento lesík, ktorým sa po zelenej značke dostanete k prameňu čistej vody vyvierajúcej z Ladislavovej vyvieračky v Slovenskom krase, milujem. Je rozľahlý a hlboký a stromy tam rastú vznešene, v jemnom slnečnom opare, tak ako vznikli. Len zriedkakedy som v ňom natrafila na lesné zvieratká či pospevujúce vtáky. Bol vždy taký tichý, až som mala pocit, že som v posvätnom kráľovstve.
V prvú tohtoročnú jarnú nedeľu bolo však všetko inak. Jemný vietor sa za našimi chrbtami objavil tak naliehavo, až ma v prvej chvíli zamrazilo. Už týmto zážitkom som nadobudla pocit, že sa zrejme udeje niečo tajomné. Ovládol ma zvláštny pocit. Chvíľu sme s priateľkou sedeli v úplnom tichu, a keď sme sa znovu rozrozprávali, vo vzdialenosti asi tridsiatich metrov od nás sme uvideli srnca, ktorý začal hlasno brechať. "Brechot" srnca z veľkej diaľky pripomína brechot psa, no v takej blízkosti sme ho počuli po prvýkrát a bol to silný rev, aký snáď môže vydávať len divá zver. Srnec sa rýchlo stratil medzi stromami a každým vydaným zvukom sme počuli, ako sa vzďaľoval. Počúvali sme ho v nemom úžase. Mala som z toho zážitku ďalšie zimomriavky. Akoby s nami srnec komunikoval. Bol tak blízko.
Sedelo sa nám príjemne a zdalo sa nám zaujímavé, že trasu, ktorú sme vždy prešli bez prestávky, sme si teraz predĺžili o neplánovanú siestu. Zvláštny pocit, ktorý zaplavil moje telo, stále silnel. Brechot srnca ustal, no ekšn pokračovala pre nás neočakávane ďalej. Za našimi chrbtami sa zrazu ozvalo hlučné prasknutie. Pripomínalo mi skôr dunenie spojené so strašným buchnutím, o ktorom sa môžu dočítať deti v rozprávkach o strašidelnom lese. Mohli to byť jedine stromy, pomyslela som si. Nikde však nebolo ani stopy po vetre, ktorý by opieral konáre či pne susedných stromov, aby sa nám svojím pohybom pripomenuli. Stromy stáli naďalej ticho a majestátne.
Nepridávala som tomu zvuku veľkú pozornosť. Možno to boli lesníci, alebo v diaľke blížiace sa auto po hospodárskej ceste. Zjavne som však veci nedomyslela od správneho konca. O niekoľko minút sa ozvalo druhé a posledné prasknutie a my s priateľkou sme boli svedkami nevídaného divadla. Obrovský strom, ktorý stál za nami ako ostatné, zdravý (aspoň na prvý pohľad tak vyzeral) a mohutný, sa vo svojom kmeni s nesmiernym hlukom "prelomil", akoby vnútorne "praskol", naklonil sa pod svojou ťarchou tak, že sa v kmeni zlomil tesne nad zemou, akoby ho práve odpílili lesníci a padol takto zlomený a spráchnivený so všetkou svojou gracióznosťou na zem. Prvýkrát som videla prirodzene padať a umierať obrovský strom. Napriek hluku, rachotu a padaniu ťažkého dreva tesne vedľa nás som nemala žiaden strach. Smrť tohto stromu mala v tej chvíli úplne inú podobu, akú má v našich mysliach ľudská smrť, ktorá je zväčša spojená so strachom, utrpením a nešťastím. Smrť tejto bytosti bola prirodzená a vznešená. Bol to zážitok. Nebolo v ňom ani stopy po smútku za niečím, čo pominulo. Ani stopa po nešťastí. Bola v ňom prirodzenosť a akási zvláštna posvätnosť. Ten strom mal gráciu, aj keď padal a vlastne umieral.
Nedokázala som už vnímať nič, len ticho v lese, ktoré po jeho páde ostalo. Ten nemý údiv nad obrovským zážitkom, ktorý sme mohli zažiť. Ten desivý kontrast medzi tichým životom a hlučným pádom a prirodzenou smrťou. Počula som už len tiché slová priateľky: "Takto zomierajú stromy. Postojačky."
