Sedím na kraji bazéna a v spomienkach sa vraciam do cukrárne, ktorá dnes v tej podobe, akou bola pred pätnástimi rokmi, už neexistuje. Vidím ju i dnes tak jasne ako v onen letný, slnečný deň. Sedela za stolom vzpriamene ako baletná tanečnica, keď som so zákuskom na tanieri prechádzala popri nej. Jej dlhú šiju odkrýval tenký pramienok jemných vlasov zastoknutých na temene hlavy.
Sedela v boxe pre štyroch sama a jedla čokoládový puding. V jednej ruke si pridŕžala sklenený pohár a v druhej spôsobne držala čajovú lyžičku. Pomaly si pochutnávala. Nenútene, s kútikmi dohora a s mäkkým výrazom v tvári.
Mala som pocit, akoby som sa dívala na mladú a krásnu vílu, ktorá si z lesa len tak odskočila do pozemského tela. Aby nás zmiatla. Starnutie predsa prináša so sebou smútok, samotu a choroby. Myslíme si. Bojíme sa.
Dojedla. Narýchlo si upravila drdol z riedkych sivých vlasov, vzala do ruky kabelku a odchádzala. Ako srnka. S úsmevom. Ladne ako Grace Kelly(ová) vo vlnenom pulóvri a v bavlnených nohaviciach. Otvorená životu. Akoby nebola po sedemdesiatke.
Včera som ju uvidela znovu. Na kúpalisku. Jej priateľ skočil do vody hlavičku a ona ho odvážne nasledovala. V bikinách vyzerala ako Bo Derek zo slávnej scény na ostrovnej pláži s Jamesom Bondom. Nie, nemala jej dokonalé pružné telo. Jej krása ju niesla sama. S kilami navyše i s vráskami okolo očí sa pohybovala ako neprekonateľná milovníčka krásy a lásky vo všetkých jej farbách a podobách. A vôňach. Akoby nikdy neprekročila päťdesiatku. Otvorená životu. Ďalšia z rodu večne mladých - víl.