„Děda“ nechápavo krútil hlavou. V slabej chvíľke sa nám dokonca priznal, že už v nemocnici si menil s ostatnými jedlo, aby mal vždy to najtučnejšie mäso (lebo i keď ho nesmel, zbožňoval ho : ), a keď niektorý „spolupacient“ nechcel maslo, vždy ho dostal náš „děda“.
„Čo mu len môže byť?“ lámali sme si všetci hlavu. Babička značne znervóznela, lebo napriek tomu, že ich svadobná fotka s „dědečkom“ oslávila nedávno štyridsaťtri rokov, stále ho ľúbi (len pre dokreslenie, ak si neviete predstaviť moju babičku, stačí si spomenúť na Helenu Růžičkovú z filmu „Slunce, seno..“ a to je jej verná kópia : ). Vyriešenie záhady prišlo nečakane. Asi po dvoch týždňoch išiel „děda“ opäť do nemocnice. Tentokrát však len na kontrolu. Pri rutinných záznamoch lekár s hrôzou zistil, že váži „něco přes metrák“ (viac než sto kilo : ))). (Chybná bola váha, nie „dědov“ metabolizmus : ). Vzhľadom na to dostal od lekára prísnu diétu na nasledujúce dva mesiace. „S chorým srdcom sa takto prepchávať,“ nahnevane krútil hlavou lekár : )
„Nestresuj,“ vravím si, „ideš len z jednej psychiatrie na druhú. Všetko bude v pohode.“ Prevelenie mi riaditeľka zdôvodnila tým, že si chcú srandu užiť aj inde a tak som šiel.
Oddelenie bolo podobné tomu predchádzajúcemu, pacientmi boli opäť deti a mládež (prevažne dievčence od 10 do 16 rokov), len diagnózy sa líšili. Drogy, pokusy o samovraždu, či „schízky“, nahradila nálepka „anorexia mentalis“. Na zoznámenie som zvolil gitaru. Popri spievaní sme sa veľa zhovárali a mal som pocit, že to všetko ide celkom fajn. Nakoniec som víťazoslávne vytiahol čokoládu a ponúkam deckám s vysvetlením, že mám narodeniny. Priateľská atmosféra v okamihu zmizla. Cítil som nedôveru, možno až nepriateľstvo. Všade bola tma... Napokon si predsa len začali ostýchavo brať. (Stále tu bola tá zvláštna tma.) Každé však len jednu kocku a ani jedno si čokoládu nevložilo do úst. Až prišlo na rad asi desaťročné dievča, ktoré mi počas predchádzajúcich rozhovorov rozprávalo, ako od ôsmich rokov pôsobilo v akejsi agentúre. Vraj bola čosi ako modelka, na predvádzanie detského oblečenia . Dievčinka pomaly vzala čokoládu a bez pohybu na ňu hľadela. Odrazu, ako na povel, hodila kocku späť do roztvoreného alobalového obalu. Ani som sa nenazdal a ostatní spravili to isté. Najskôr som bol zmätený, no napokon som čokoládu znovu zabalil a vážne som oznámil, že narodeninová párty sa odkladá na inokedy. V tej chvíli, sa všetko zmenilo. V miestnosti sa rozlialo zlatisté slnko a decká boli opäť prívetivé a veselé. Ešte sme trochu blbli, reku nech si teda užívajú, veď od toho som predsa tu. Je čas ísť. Lúčime sa a ja sľúbim, že prídem aj zajtra.
Vychádzam zamyslene von a bez slova si sadám na prvú voľnú lavičku. Rozbalím potrhaný alobal a skúmavo vkladám do úst sčasti roztopené kocky čokolády. Len potom, ako dojem poslednú kocku, pomaly vstávam a idem domov...
...nemám rád agentúry pre modelky, najmä nie tie detské...
