
Sobotňajší turnaj v Poznani nebol nijak veľký. Stretlo sa tu tak do dvesto šermiarok, rozdelených podľa veku do štyroch kategórií (ročníky narodenia 96-97, 98-99, 00-01,02 a mladší). Staršie kategórie začínali o desiatej, mladšie krátko pred dvanástou. V telocvični to vrelo ako pri nejakom vrcholnom podujatí (teda ak si dokážete odmyslieť veľkých šermiarov a nahradiť ich šermiarmi malými :). Decká pobehovali pomedzi planše, hľadajúc, kde budú šermovať ďalší zápas. Tréneri sledovali plazmové obrazovky, aby vopred odhadli, kto bude ďalším súperom ich zverencov. A k tomu klasika...zvuky rinčiacich zbraní, plač, krik, dupot, občasné hlásenie mikrofónom, to vtedy, keď niekto neprišiel na planš...veď vravím, celkom ako skutočné preteky dospelákov :)

(Ráno pred turnajom)
Vikuška odšermovala svoj štandard a po dvoch kolách bola nasadená ako päťka. Najskôr mala vďaka dobrému nasadeniu voľný los, následne hladko vyhrala v eliminácii aj vo štvrťfinále. Semifinálový zápas nám príliš nevyšiel, a tak 4 sekundy pred koncom prehrávala 10:2. Dať osem zásahov za štyri sekundy je vylúčené, preto som jej kázal ukončiť boj. Než som sa však spamätal, videl som Viki, ako sa rozbehla do útoku a dve sekundy pred koncom ešte skórovala. "Gotowy? Napřud, (neviem, ako sa to píše:)" zavelil opäť rozhodca a Viki sa znovu rozbehla. Tentokrát zásah dostala. Nie, nestal sa zázrak a Viki nedorovnala, ale pocítil som zvláštny pocit hrdosti, že to nevzdala a bojovala až celkom do konca.
Obyčajne, keď decko neposlúcha vlastného rodiča, býva to pre rodiča nepríjemný pocit. Dnes to bol jeden z najkrajších rodičovských pocitov, aké som kedy zažil...

(Večer po turnaji, Viki je šiesta sprava a vo svojej kategórii sa umiestila na treťom mieste :)
...venované s úctou Viki Králičke s vierou, že to nevzdá ani v budúcnosti (a nie iba v šerme)...
Ps: Rozhodnutia našich detí sú často omnoho spontánnejšie a menej prešpekulované, ako tie naše... a to je na nich to krásne...