Ak nič iné, pomohli mi tie somarinky aspoň na nadviazanie tichého priateľstva s neustále mlčiacim Peťkom. Postupne sme si dokonca vytvorili istý neverbálny systém komunikácie (zaprdenie ústami bolo „áno“ a neartikulovaný hrdelný zvuk, pripomínajúci grg, bolo „nie“.)
Keď už sme sa takto „rozkecali“, poslali Peťa domov „odpočinúť si“, lebo jeho liečba akosi stagnovala. S nimi dokonca odmietal grgať aj „ústoprdieť“ a popravde, oni o to ani veľmi nestáli, ktohovie, prečo : ). Keď bol teda Peťo opäť doma, navrhol som rodičom, že by som ho navštívil v prostredí, kde si je istejší. Možno sa zas podarí rozšíriť našu "kvalitnú" slovnú zásobu. Podarilo sa a behom nasledujúceho pol roka sme sa zblížili tak, že náš tajomný mlčiaci sa kde – tu aj pozabudol a niečo zakričal. Konečne sme sa dostali k tomu, že sme si navzájom nahrávali odkazy na „kazeťák“. To bol veľký moment. A takto vyzeral náš prvý "kazeťákový" rozhovor:
Môj odkaz: „Peťko, povieš mi prosím, prečo sa s nikým nechceš rozprávať?“
Odpoveď: „Keď neni o čem.“
ps: Tuším som od Peťka dostal k Vianociam aj malý obrázok, na ktorom bol môj portrét : )))
pps: To pri mojej ruke je pes, ale na meno si už nespomeniem : )))
