Nakukol som do izby s najbezstarostnejším úsmevom, aký som len dokázal vykúzliť. Na posteli bolo asi desaťročné dievčatko a hneď vedľa, jeho mama. Vysvetlil som, kto som, čo som a červený nos, ktorým ma inšpiroval doktor Flaster, opäť zabral. Samozrejme, že som zapôsobil i kvalitnou posunkovou rečou (viem povedať – Vianoce, mama, otec a tvrdý alkohol). Keď sa ľady úplne prelomili, vytiahol som sedmové karty, ktoré moja babička z Južných Čiech volá čertove obrázky a vysvetlil som Lucke, že bez „Šnapsu“, s istou dávkou podvádzania, sa nezaobíde v žiadne poriadnej krčme. Vzhľadom na to, je teda mojou občianskou povinnosťou, tento jej vážny nedostatok odstrániť. „Šnaps“ do dvojky, veľká zábava nie je a tak sme obaja spýtavo pozreli na mamu. Tá privolila a od tej chvíle miestnosť vyzerala ako Las Vegas po zotmení. Odrazu sa mamina rozplakala. Lucka na mňa spýtavo pozrela. Zostal som v pomykove. Bolo mi jasné, že už samotný sluchový handicap, bol pre mamu krutý. Teraz , keď sa pridalo podozrenie na nádor... Myslím, že aj silnejšie povahy by mali čo robiť. Nakoniec som zo seba, nie moc presvedčivo, dostal: „No, mama nevie prehrávať.“ „Mami, neplač. Určite sa šťastie raz obráti a ty vyhráš.“ No to už bolo aj na mňa dosť. „Asi sa dnes večer opijem,“ pomyslel som si v tej chvíli. Popoludnie končí a ja odchádzam. „Držím palce zajtra na CT.“ „Aj ja,“ dodáva Lucka a šibalsky pritom žmurkne na mamu. Doma som sa neopil, lebo som akosi nevládal. Dlho do noci som premýšľal: „C, alebo, D. Zhubný, či nezhubný.“ Druhý deň svietilo slnko a tumor klasifikovali ako nezhubný. Lucka zostala žiť. A s ňou zostala nažive i moja nádej, že zázraky sa dejú. Týchto pár riadkov venujem Barborke a Lucke, dvom dievčatám, ktoré sa nikdy nestretli. Iba ak v tomto príbehu.
Mami, neplač
Chvíľa váhania. Hlboký nádych a vzápätí, prudký výdych. „Tak poďme na to,“ vravím si odhodlane a vstupujem, rovnako ako po mnoho dní predtým, na oddelenie detskej ortopédie. Na konci krátkej chodby stojí sestrička, ktorá má práve službu. „Ahoj Katka, tak ako je s Barborkou?“ pýtam sa v očakávaní. „No, volali z Kramárov, tú chemošku nezvládla...“ na viac sa nezmohla, len mykla plecom a pokrútila hlavou. V unavených očiach sa zaleskli slzy. „Do riti,“ zahrešil som polohlasom a hlavou mi preblesla spomienka na nedávnu párky párty, kde som Barborku presviedčal, že aj bez nohy, môže byť na svete sranda. Mal som pocit, akoby odvtedy ubehlo mnoho rokov. Musím zmeniť tému: „Máme dnes príjem?“ „Áno, malá Lucka na šestke. Je nepočujúca.“ „Len nech je to skolióza,“ pomyslím si podvedome. No už v polovici letu bola táto myšlienka zostrelená nekompromisným: „Podozrenie na zhubný tumor...“ „Do riti, do riti a ešte raz do...“na viac som sa nezmohol, lebo mi v krku uviazla veľká hruda horkosti.
