Odrazu som si uvedomil, že to dievčatko odkiaľsi poznám. No jasné, včera, keď som k svojej veľkej radosti suploval v družine, práve toto dievčatko zotrelo z tabule niečo, čo si tam jej triedna nachystala na ďalší deň a potom druhý deň ráno triednej povedalo, že som jej to kázal ja. Samozrejme som žiaden taký príkaz nevydal a dievčatko si to zrejme poriadne odskákalo. Zamrzelo ma, že som triednej nezaklamal, keď sa ma na to pýtala. Keby som bol videl dnešnú scénu o deň skôr, asi by som „malej princezničke“ rozumel viac a s ospravedlňujúcim úsmevom Toma a Jerryho by som povedal, že som chcel len pomôcť. Bohužiaľ mi došlo príliš neskoro, že malá prváčka chcela byť ocenená v škole, keď už doma nie je. Toto už nezmením, snáď len dobudúcna si dám viac pozor. No keďže som tiež rodičom, rozhodol som sa nad témou rodičovstva trochu porozmýšľať. Myslím, že najdôležitejšia je láska, koniec koncov rovnako ako kdekoľvek inde. A preto miesto slov : „Si moje dieťa, chcem pre teba to najlepšie, takže urobíš toto.“ – skúsme povedať : „Mám ťa rád a bojím sa že budeš sklamaný, ale budem ťa mať rád i keď si urobíš po svojom.“ Viem, že takéto slová majú jedného veľkého odporcu – „STRACH“. Bojíme sa, že deti stratíme, či že si pokazia život. Ale nepokazíme im ho my ? Na predchádzajúcej škole som mal kolegu, ktorý sa stal učiteľom len kvôli tomu, že to chceli jeho rodičia. Nepripadal mi veľmi šťastný. Ako už tradične, aj dnes budem trochu čerpať z Biblie. Chvíľu som uvažoval nad návratom strateného syna, ale to je dosť jasné a tak skúsme niečo zo Starého zákona : ) V jednom zo svojich predchádzajúcich článkoch som spomínal príbeh Cháma, syna Noácha, ktorý objavil nedostatky svojho otca a začal ho pre ne nenávidieť. Lenže keď to zistil Noách, začal nenávidieť syna pre jeho poznanie. Tento príbeh nezhody medzi rodičmi a deťmi, sa po stáročia opakuje. Momentálne to naši psychológovia nazývajú generačným rozporom. No je viac ako isté, že každý rodič sa raz ocitne v situácii, kedy v očiach dieťaťa stratí svoju dokonalosť. Ako teda žiť čo najlepšie a vyhýbať sa chybám. Kde nájdem istotu, že keď sa podľa najlepšieho svedomia rozhodnem, bude to správne ? Dokážem skutočne rozlíšiť dobré od zlého pre svoje deti? Kedy som moc tvrdý a naopak, kedy so mnou tie moje dve žubrienky mávajú viac ako sa sluší a patrí ? A keď už mám možnosť získať správnu odpoveď, alebo dokonca tuším, aká bude, dokážem ju prijať, aj keď je, pre môj spôsob bytia a uvažovania, nie celkom vyhovujúca ? Na tieto otázky sa hľadá odpoveď len veľmi ťažko, no predsa sa o to aspoň pokúsim. Myslím, že i keď nie je isté, že raz dosiahneme cieľ, mali by sme sa o to pokúsiť. Veď cesta k cieľu je niekedy viac, ako jeho dosiahnutie. No vráťme sa teraz k rodičom a ich ratolestiam. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí nemajú radi Bibliu, no pochádza z nej môj jediný záchytný bod k hľadaným odpovediam na horeuvedené otázky : ) V jednom z biblických príbehov o Izajášovi som čítal, že istý Achaz mal možnosť dozvedieť sa viac o dianí vo svete, no on zo strachu z poznania svojej nedokonalosti a smrteľnosti odmietol požiadať Hospodina o proroctvo. Nasledovala pasáž, kde sa spomínalo narodenie Immanuela, ktorý mal jesť smotanu a med, aby dokázal zavrhnúť zlé a voliť dobré. (Izajáš 7:10 - 17).Možno som úplne mimo, no pri premýšľaní nad týmto príbehom som našiel aspoň náznak odpovedí na moje otázky. (Rád by som len podotkol, že nie som žiaden teológ, či kňaz a moje poznatky z Biblie sú len empirické a často úzko súvisia s tým, čo momentálne prežívam. Vonkoncom si nedovolím tvrdiť, že sú pravdivé, i keď mne samotnému tak niekedy môžu pripadať.)
Odpoveď na prvú časť otázok je podľa mňa jasná : Nikto, kto neprešiel bránou ľudskej smrti(kto neopustil Zem), nedokáže určite povedať: Áno, teraz konám dobre. –Viem, je to dosť na „depku“ - žiť s vedomím, že sa môžem aj roztrhať, a aj napriek tomu nedokážem žiť správne a dobre vychovávať svoje deti. Môj názor je taký, že jediná istota, ktorú mám v rozhodovaní, čo je pre moje deti dobré a čo nie, je neistota správnosti mojich rozhodnutí J. Len ak dokážem žiť s pokorným uznaním, že vlastne „NEVIEM.“, možno mám šancu raz poznanie nájsť. S tým súvisí aj môj dohad, že po smrti prežijem obrovské sklamanie zo svojho života a z toho, čo všetko som v ňom považoval za dobré a dôležité. Samozrejme protikladom mojej nedokonalosti je Boh, a súčasne s veľkým sklamaním myslím príde i obrovské prekvapenie a úžas z Božej lásky.
Teraz sa však dostávam k druhej časti otázok. V živote mám často možnosť odhaliť aspoň malú kvapku v mori pravdy, no nie vždy je to pre mňa výhodné a nie vždy je to v súlade s mojimi predstavami. Stane sa, že namiesto poznania privriem oči s nejakým ľudským zdôvodnením, ktoré z hľadiska súčasnej morálky dostačuje a často aj prevyšuje potrebu vysvetlenia keďže súčasné vnímanie reality je prispôsobené našim záujmom a viac sa orientujeme na človeka než na Boha. (Áno deti dnes môžete pozerať dlho televízor, aby ste mamičku s ockom nechali ráno dlhšie spaťJ). A to je druhé poznanie z tohto príbehu(aspoň druhé, ktoré dokážem z článku prijať pri svojich súčasných schopnostiach) : Pokiaľ dokážem rozlíšiť pravdu a poznám správne konanie, mal by som sa pokúsiť podľa toho správať, i keď to nie je pohodlné a z hľadiska našich zákonov nutnéJ, lebo ak sa o to nepokúsim a nechám to len tak, môže sa stať, že čoskoro sa moje ponímanie pravdivosti tak pokriví, že nerozoznám ani tú kvapku, ktorú som doteraz rozoznal. A teraz sa vrátim k tej prvej časti – To potom ešte len bude po smrti sklamanie a šok J. Na záver teda jedna rada : Každý z nás má svoje chyby - tŕne. Istota vo výchove je cesta k omylu.
