„Čo tam dole vidíš?“ ozvalo sa spoza nej. Poznala ten hlas. Keď sa jej prvýkrát ozval, bola veľmi vystrašená. Nepatril totiž nikomu, bol to skrátka hlas, ktorý "iba" odkiaľsi počula. Sprvoti neodpovedala, len sa riadne ponaťahovala a o kúsok sa pomkla bližšie k okraju. Napokon sa ozvala: „Ľudí, autá, stromy... čo ja viem? Je to dôležité? Keď tak veľmi chceš vedieť, čo vidím, poď bližšie a pozri sa sám.“ „No, to by som síce mohol, ale bolo by to iné,“ oponoval. Prekvapene sa opäť zahľadela dole: „Nerozumiem, čo by bolo iné?“ „Tvoj pohľad je nereálny a skreslený ...“ zaváhal. Z jeho odpovede zostala zarazená. Posmieva sa jej? A ak áno, tak prečo? ...Konečne sa zmohla na slovo: „Takže vidím veci mimo realitu,“ začala zostra, „myslíš tým, že som blázon? A vôbec, ak vidím veci tak nereálne, načo ti je môj pohľad? Načo nám je v živote potom akákoľvek konfrontácia s hocikým iným, keď vopred vieme, že obaja vidíme čosi, čo nie je skutočné?“ Chvíľu mlčal, akoby chcel nechať čas potrebný k prehrmeniu jej hnevu, konečne sa ozval: „Každá vec, ktorú vidíme nami prejde a láme sa a ohýba pod vplyvom toho, akí sme a čo sme prežili, nuž preto je pohľad každého z nás svojim spôsobom jedinečným unikátom, a ak sa nám náhodou naskytne možnosť vidieť veci pohľadom niekoho iného, je to akoby sme sa posunuli o malinký kúsok k skutočnej a pravdivej realite, a to ja by som rád.“ Teraz sa usmiala. „To znie celkom rozumne,“ šepla a spravila krok do prázdna... do neznáma...krok k novému pohľadu...
...“Vravela som ti, že máš zatvárať balkónové dvere, keď odchádzame z domu,“ kričala naňho vzlykajúc. „Pozri dole, mačička nám vyskočila.“ O osem poschodí nižšie vskutku uvidel malé čiernobiele klbko, ako sa chúli hneď vedľa ošarpanej zadnej brány, ktorou sa vstupovalo do ich paneláku. V okamihu bol dole, kde s prekvapením zistil, že ich mačiatku prakticky nič nie je. Teda až na to, že si narazilo labku na akomsi kameni, ktorý bol súčasťou susedkinej skalky pod ich balkónom.
...venované Števovi s rodinou a ich mačiatku :o)
