...(I. kniha Mojžišova , 13:14-18) A Hospodin riekol Abramovi, keď sa už bol od neho oddelil Lot: "Nože, pozdvihni svoje oči a vidz, od miesta, na ktorom si, na sever a na juh, na východ a na západ k moru, lebo celú tú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu semenu až na veky. A učiním to, že bude tvojho semena jako prachu zeme, takže, ak by niekto mohol spočítať prach zeme, spočíta sa i tvoje semeno. Vstaň, prejdi sa po zemi, po jej dĺžke a po jej šírke, lebo tebe ju dám. A Abrám sa stehoval so svojim stánom a miesta na miesto a prišiel a býval v dúbrave Mamre, ktorá je v Hebrone a vystavil tam Hospodinovi oltár...
Je to zvláštne. Je tu predchádzajúci príbeh, ktorý som vnímal ako návrat k oltáru, keď už človek cíti, že je život v ... keď vám nič nevychádza a máte pocit, že všetko je nanič, no a teraz - hneď ďalší, presný opak.
Abram dostal zem ako i prísľub mnohopočetného potomstva. Skrátka mu v tom čase išlo všetko super (alebo aspoň na mňa to tak pôsobí :o). Čo je podľa mňa posolstvom tohto príbehu? Možno len toľko, že v čase, keď nám všetko vychádza a darí sa nám, by sme nemali zabudnúť postaviť "oltár", ku ktorému sa budeme môcť vrátiť v čase, až si budeme zase raz spievať pieseň Pavla Hammela: "Keď už človek cíti, že je život..."
... želám veľa šťastia pri stavaní oltárov, ako i pri návratoch k nim. Oboje je neodvratné...
Ps: Tento výklad, je výkladom laickým, pocitovým, bez hlbších poznatkov z oblasti histórie a Starého zákona, je výkladom človeka, ktorý si len nedávno spieval pieseň, viackrát spomínanú v texte :o)))
Pps: Neviem prečo, ale mne sa hovadsky pozdáva, že sú oba príbehy (o návrate k oltáru v čase krízy, ako i vystavaní nového v čase blahobytu) celkom náhodou hneď za sebou :o)
